B.S.Timrava-M.Lacko: Skon Paľa Ročku /DS/
Marian Lacko: Skon Paľa Ročku
(scenár inscenácie na motívy rovnomennej poviedky B.S.Timravy)
Rimavská Sobota, 2013
OSOBY:
Paľo Ročko
Zuza, jeho žena
Mara, Paľova matka
Anka – slúžka z fary, hrabáčka /dievča z Paľových vidín
Hlas
Dedinčania
Petráška, u ktorej býva Mara
Petráš, jej muž, zavalitej postavy
Farár
Báčik Ondro, sused
Báčik Dolných
Suseda
Suseda Zelenkovie
SCÉNA:
Izba v chalupe, dosť jednoducho zariadená... V strede izby je veľká drevená posteľ na kolieskach, ktorá sa počas hry rôzne otáča, rozoberá, vznikajú z nej ďalšie scénografické prvky v jednotlivých výstupoch a obrazoch. Nad posteľou celý čas predstavenia visí obrovská perina, v strede prehnutá a naplnená lístím. Na zadnom vyvýšenom horizonte je rozprávačka-Anka hrabáčka a violončelista. Obaja sú súčasťou rozprávania ale aj chóru, ktorý tvoria ostatní dedinčania.
PRVÉ DEJSTVO
1. VÝSTUP:
Hlas, Zuza, Paľo, Anka,
Hlas: /na zadnom horizonte postava Anky hrabáčky, oblečená je len v bielej sukničke, halenke a vestičke. Anka hrabľami hrabe lístie na jednu kôpku, pritom si pohmkáva pesničku s violončelom, potom dvíha ruky ku slnku – reflektoru./
Paľo Ročko ochorel. Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krokom vojsť svojej materi, lebo ho ničím nepodporovala, ba žiadala ešte, aby ju on opatril, on, biedny a chudobný - začalo ho klať vo vnútornostiach a ľahol do postele. Zuza, jeho žena, mladá, pekná, ale stále si ťažkajúca, pozerala nevľúdne na jeho polihovanie.
Zuza: No, pekne! Dom nový, dlhy po samé uši, a ty ideš ležať. To je just pre
chudobného človeka, aby hlivel!
Paľo: /Paľo zazrel na ženu a zakríkol:/ Aleže čuš! Lebo aj ty pôjdeš predo dvere
ako mater. Či ležím z rozkoše?
/A už chce pochytiť niečo a hodiť po nej. Zuza upratuje po izbe - je ráno. Roboty má plné ruky, ako vždy, no Paľove slová nenechá bez odpovede./
Zuza: Mňa vystrčiť? Či som sa nenarobila pri dome toľko ako aj ty? Či som
nebehala za robotníkmi, za furmanmi, či som nezmárnila polovicu šatstva,
aby som zaplatila nájomné, lebo peniaze nedostačovali - a ešte vraj predo
dvere! Toto mi viac nepovedz! /rozhorčene s veľkým dôrazom v hlase./ Dom je
tak môj, ako tvoj. Keď si si ty mater vyhodil predo dvere, ja za to nemôžem,
ale mňa nevyženieš nikdy!
Paľo: Že nikdy? /dvíha sa, no padne späť na posteľ bezvládne./ Tvoj dom? Ani
nebol, ani nebude. /zlostne./ Spravím testament... na chlapca dám prepísať! Zuza: Testament? /otočí sa k nemu a zasmeje sa/ Vari sa umrieť zberáš, či čo?
Ha ha ha!
Paľo: /stisne zuby a otočí hlavu k stene, aby ju nevidel./ Ako mám ísť robiť, keď
nevládzem stáť ani na nohách?!
Zuza: /zboku zlostne pozerá po ňom, hovorí pre seba./ Veď si sa ty nikdy nehrnul
do práce, iba čo som ťa ja do nej posielala. Aj teraz, že je dom hotový, tak by
sa už len ležalo. Ja nedbám: lež, polihuj a trebárs nech nám huby narastú na
hlavách.
Paľo: /strhne sa z postele, oči mu zablysnú, výraz tváre, akoby šiel niekoho zabiť. Zuza stŕpne a uchýli sa ďalej. Paľo nejde k nej, ale rúti sa dvermi von./
Zuza: A kde ideš? /volá za ním./ Najedz sa a potom choď, kde chceš ísť.
Paľo: /Neobzrie sa len ide../ Radšej budem trucovať aj dva dni a jedla sa
nedotknem...
Zuza: /volá za ním zmierlivým hlasom./ Aspoň si chleba odkroj! No, akože ideš bez
všetkého?
2. VÝSTUP:
Hlas, Paľo, Anka,
Hlas: /Scéna sa mení, svetlo stlmuje, posteľ sa točí, z periny padne pár kúskov lístia. Na zadnom horizonte postava Anky hrabáčky ktorá hrabľami napodobňuje hrabanie, potom je unavená a vyzlieka si blúzku, díva sa do slnka reflektora, ten pomaly zhasína/
Ale Paľo nepovolí. Už vari minul ten čas, keď zvuk jej hlasu zdal sa mu ako
hudba vábivá, ide kamene pri ceste tĺcť a nevráti sa domov do večera.
Paľo: /Prichádza zľava, kráča proscéniom, klobúk si stiahne celkom na oči. Prichádza do krčmy, ktorá vzniká z jeho postele za pomoci chóru. V krčme podíde k okienku, kúpi si dva deci rumu do fľaštičky. Kráča z krčmy, tá sa začína meniť na kameňolom, spoza drevených lát vynesú herci veľké skaly na proscénium, vytvoria z nich kopu. Paľo nedá sa hneď do práce. Sadne na skaly; unavený oddychuje./
Hlas: /na zadnom horizonte postava Anky hrabáčky ktorá len nemo stojí a oblieka si blúzku./ Chorý je Paľo už týždeň. Cíti bolesť vo vnútornostiach. Nezná Paľo, čo je
to. Či sa pretrhol pri tom dome, či čo...? Doktor - povedal, že mu je to na
pečeni chyba.
Paľo: /v bolesti vykríkne./ Ale čo by doktor vedel? Peniaze darmo brať! Ja viem,
že je to od roboty. Žena hnala ma do nej ako koňa... /vyberie fľaštičku a odpije z rumu./ Tá žena! Ako som si ju vzal, päť rokov tomu, hneď prvý deň začala ma
držať na krátko nedajúc mi oddychu. Ver' som si inak myslel, keď som si ju
bral. Ako sme sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Jej
bránil otec, mať aj celá rodina, sužovali aj bili ju, a predsa sa nedala od mňa
odvrátiť, a ja, keď ma odobrali, aby som nemusel ísť za vojaka, pravú ruku
som si okaličil v hore pri rúbaní - lebo som sa bál, že kým budem vojakom,
zatiaľ mi ju vydajú za druhého. Zobrali sme sa potom, a čo je z toho? Láska
pri biede sa minula a my stojíme proti sebe ako nepriatelia... /Pozbiera sa zo skál, položí pucku a sadne si na kamene, utierajúc si pot z čela. Nevládze, robota nejde. Vytiahne fľaštičku z vrecka, aby si glgol z rumu a posilnil. No sily nepribúda; bolesť v boku je stále. Vstane, že sa chytí do zas práce. Ale ako tlčie a telo sa striasa, bolesť sa zväčšuje tým väčšmi. Paľo si zase sadá./ Či je ozaj hodna, aby
som sa takto ničil? Či má ľútosť nado mnou? A mala voľakedy? Hneď, ako
sa za mňa vydala, obanovala svoj krok, a odvtedy sa stále na mne vŕši...! /upije si z rumu/ Lebo ja už to viem: obanovala svoj krok, že prišla z hojnosti do
biedy. /posadí sa/. Pravda, veď mi nevytýkala nikdy nič. Trpela bez slova,
i keď sme nemali kde bývať, keď sme sa museli po podnájmoch potĺkať.
Trpela biedu, hanu, krivdu. Otec jej nedal nič, ani sa nezmieril dosiaľ; bratia
o nej nechcú počuť. Ba ešte veselo znášala svoj osud a koľko ráz povedala:
Neboj sa, Paľo, nič, ešte môžeme mať aj my všetko, čo nám treba.
Ja ukážem svetu, že aj z práce rúk môže sa nadobudnúť majetok. Veď len
dobre mienila vždy. Hnala sa za robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky,
nedbala, že sa jej vysmievajú. Ona chcela, aby som šiel slúžiť, a všetko by
bolo dobre, keby som nebol ochorel...
/zmena scény, hudba/
3. VÝSTUP:
Hlas, Paľo, Anka - hrabáčka
Hlas: /na zadnom horizonte postava Anky hrabáčky ktorá hrabľami napodobňuje hrabanie, potom berie veľký batoh na plecia a schádza po šikmine dole k Paľovi../ Slnko už vyšlo nad Paľovu hlavu - je poludnie. Valasi zaháňajú ovce do košiarov. Od dediny, belejúcej sa medzi stromami, zaznel hlas zvona. Paľo pozdvihol klobúk a pozrel na cestu.
Paľo: Vari to Zuza ide s obedom. Oľutovala svoju planú reč? Vždy tak robieva... /Anka hrabáčka sa blíži k Paľovi./
... pokiaľ máte záujem o celý scenár, kontaktujte: manolacko@gmail.com, 0905549342
