DIVADELNÉ HRY

R.Benedix - M.Lacko
NEŽNÉ PRÍBUZENSTVO
 podľa: Rodericha Benedixa, Nežné príbuzenstvo
(Veselohra v troch dejstvách)
pôvodný text preložil: Ján Francisci
1923
úprava: Marian Lacko (2020)

OSOBY:
Bohuš Jesenský, statkár, majiteľ kaštieľa, je 10 rokov na cestách po svete
Miloslava, jeho sestra, veenujúca sa vede a písaniu pre "Polnočný denník"
Júlia, jeho sestra, silou mocou túži po vydaji, lebo už má  aj tak, ako sa vraví "po sezóne"
Otília, jeho sesternica, úprimné dievča, ktoré sa líši od ostatných žien v kaštieli
Adela Nemanická, jeho tetka, vdova, ktorá by chcela veliť v kaštieli, no nedarí sa jej to
Karol, jej syn, mladý pôžitkár, člen školského pijanského spolku Borussia,
Milina, jej dcéra, ktorú sa matka snaží silou-mocou vydať ako sa hovorí do "dobrej partie"
Dr. Jaroslav Podlipský Bohušov priateľ, ktorý ho sprevádza cestami po celom svete
Dr. Voľný, lekár, ktorý má medzi obyvateľkami kaštieľa tajnú lásku
Hasdrubal pochádzajúci z veľmi bohatej rodiny z mesta, myslí si že nevestu si môže kúpiť
Príhoda, správca ktorý spravuje kaštieľ, ako sa dá aj nedá
Božena, gazdiná v kaštieli, ktorú si niekedy Bohuš osvojil a zachránil ju tak pred sirotincom
Linka, komorná, ktorá je často v komore, takže ju na scéne vidieť pomenej
Sluha vidieť ho tiež málo a nahovorí toho ešte menej

DEJSTVO I.

 (Veľký záhradný salón, so strednými a bočnými dverami. Vpravo v úzadí servírovací stolík, v popredí vpravo i vľavo
stolíky a stoličky.)

Výstup 1.

Božena (v jednoduchých šatách, s veľkou zásterou; prikrýva predné stolíky). Práve dnes je to desať rokov, ako odišiel. (Vytiahne medailón, ktorý nosí na stužke.)  Môj drahý otec, už sa vari ani nevrátiš! Rok, čo rok som dúfala... Celú zem si      precestoval a na mňa si už isto zabudol. Na mňa, úbohú sirotu, ktorú si vytrhol z biedy. A predsa si ma nazýval svojou dcérou, ja som ťa smela volať otcom.

Výstup 2.
Karol. Predošlá.

Karol (vystúpi zľava, prikradne sa za Boženu a objíme ju). Malý čertík, mám ťa, mám!
Božena (nahnevaná, vytrhne sa mu, skrýva fotku); Čo chcete, mladý pán?
Karol Aj, aj, čo to schovávaš?
Božena Do toho vás nič!
Karol Ukáž mi to!
Božena V žiadnom prípade!
Karol Uvidíme!
Božena Budem kričať o pomoc?
Božena Nechajte ma!

Výstup 3.
Milina. Potom Adela. Predošlí.

Výstup 4.
Miloslava, Predošlé.

Miloslava (uštipačne). Obdivujem vašu vytrvalosť, pri Milininej výchove.
Adela (sadne si za stolík naľavo a pletie) Je neúctivé, že mi skáčete do reči, keď vlastnú  dcéru upozorňujem na jej chyby.

Výstup 5.
Júlia (z pravej strany). Božena (z pozadia tiež sprava, za ňou sluha, nesúci kávové náčinie, ktoré položí na servírovací stolík a odíde). Predošlé.

Božena (roznáša nádoby,  Adele a Miline podá kávu, Miloslave čaj a Júlii čokoládu).Júlia (v rannom vkusnom obleku, pokračuje v rozhovore). Čo zasa máte?
Adela Aj tá sa musí do toho miešať. (Uštipačne.) Naozaj vzdelané dámy, tie moje sesternice; ani im nepríde na um pozdraviť.
Júlia (tiež vždy uštipačne) Odpusťte, milostivá pani dvorná radcová, že vám až teraz prajem dobré ráno. My niekedy zabúdame, čo nám prísna zdvorilosť káže; My sme nemali to šťastie, pohybovať sa v najvyšších kruhoch kráľovskej rezidencie. (Sadne si v popredí napravo k stolíku).
Adela Máš svätú pravdu, váš otec, môj brat, nebol dosť prísny; ja som .. .
Júlia Pani, a my len dievčatá; preto sme veľmi nízko pod vami.
Adela Ja som ...
Miloslava Pani dvorná radcová z Nemaníc a my len obyčajné meštianske dcérky.
Adela Tým ozaj dokazujete svoju zdvorilosť; keď ma k slovu nepustíte!

Výstup 6.
Otília (z ľavej strany). Predošlé.

Otília (ešte za javiskom spieva)
Júlia Aj táto ešte!
Adlela To večné vyspevovanie sa už nedá vydržať!
Miloslava V tomto máte obidve pravdu.
Otília (vystúpi v ľahkom rannom obleku; na hlave veľký slamený klobúk so širokou particou; sníme ho, spievajúc; potom hovorí rozmarne). Drahé dámy, mám šťastie želať vám dobré ráno.
Miloslava Počuť ťa na sto honov!
Otília (veselo)... Aspoň som si, užila krásne ráno v prírode, kým ste sa vy ešte v perinách váľali.
Adela Nemusíš nás poučovať!
Miloslava Pre vedecky vzdelaného človeka má nočná lampa oveľa väčšiu cenu, ako slnečné svetlo.
Júlia Brodiť sa v rannej rose... tsss
Otília Vy ste, ako obyčajne, veľmi milé a preto vám nebudem prekážať. (Prívetivo) Boženka, kde je moje mlieko?  (Ide k servírovaciemu stolíku a pije stojac.)                                                 
Adela Božena!
Božena (predtým odišla, s Otíliou sa vrátila, z druhej strany). Rozkážete, pani radcová?
Adela Čo je to zasa za kávu? Voda vôbec vrela ?!
Božena Ja sama som ju pripravovala.
Adela A to mlieko, odporné!
Božena Mlieko je čerstvé, pred chvíľou nadojené.
Adela Pravda, ty máš hneď na všetko odpoveď;
Miloslava Aj šalát, ktorý som včera mala na obed, nebol jedlý.
Božena Bol z kaštieľskej záhrady, a náš záhradník je predsa známy ako výborný zeleninár.
Miloslava Teda nebol dobre pripravený!... a neodvrkuj.
Júlia Áno, od toho odvrkovania si musíš odvyknúť. Zabudla som v izbe uterák; prines mi ho.
Božena (odíde do pravých dverí).
Otília Úbohé dievča!
Adela Povedala si niečo?
Otília (vystúpi do prostriedku) Áno, povedala. (Rozhorčená.) Ako s Boženou zaobchádzate, to je hanba!
Adela Toto čo má znamenať?
Otília Nechcela by som byť na mieste toho úbohého dievčaťa... Každý deň šomrete na kávu, a ja som presvedčená, že je dobrá. Povedz, Milinka, je káva zlá?
Milina Ja, ja nemôžem...
Adela A ja ti aj zakazujem, aby také decko protirečilo vlastnej matke.
Otília Tetuška veď vy každé ráno vypijete tri-štyri šálky kávy a v kanvici kvapky nezostane.
Miloslava (usmeje sa). To je pravda!
Júlia (smeje sa) To je dôkaz!
Otília A vy s tým dievčaťom ako zaobchádzate. Boženka má všetko v najlepšom poriadku; robí, čo vám len na očiach  vidí, a za to sa jej odmeňujete šomraním výčitkam.i Verím, že strýčko, keď sa vráti, sa jej zastane.
Miloslava Ako jej ústa melú!
Júlia Staraj sa ty o seba, a nie o nás!
Miloslava A čo má znamenať to vyhrážanie sa naším bratom?
Otília Ako vieme, prijal Boženku  za svoje dieťa, a nechcel aby sa s ňou takto zle jednalo.
Júlia Za svoje dieťa! Božena je dieťaťom pobehlice, chudobnej herečky, ktorá v meste biedou zahynula. V zápale svojej veľkomyseľnosti ju vzal do svojho domu, a jej povinnosťou je, aby pracovala.
Otília Keby ste si vy svoje povinnosti plnili!                                      
Adela (vzdychne). Či tieto hádky niekedy prestanú!?
Otília S týmto aj ja súhlasím.
Miloslava Bolo by načase, aby tu už konečne zavládla priateľská atmosféra!
Júlia Keby to len tí, čo vždy začínajú, chceli pochopiť!

Výstup 7.
Voľný. Predošlé.

Voľný (prostriedkom). Dobré ráno, moje dámy!
Všetky Dobré ráno!
Otília (veselo) Dobre, pán doktor, že prichádzate. Dom plný žien je často veľmi nudný.
Júlia Myslíš si azda, že pán doktor prichádza k tebe?                                     
Otília Chvála Bohu, že nie ako lekár, ale ako prívetivý človek, s ktorým možno niekoľko rozumných viet prehodiť.
Voľný Veľmi ma teší, že i mimo povolania som vítaným hosťom.
Júlia (prívetivo a koketne). To ste, doktor, aspoň čo sa mňa týka, môžem vás ubezpečiť.
Voľný (pristúpiac k nej) Ako ste spali túto noc?
Júlia Trochu lepšie ... Ale, prosím, sadnite si.
Milina (beží pre stoličku!).
Voľný (predbehne ju a vezme jej ju z ruky). Ďakujem, slečinka. (Chytí jej nenápadne ruku.)
Milina (tiež nenápadne, usmeje sa na neho a pristúpi zasa k Otílii).
Voľný (sadne si k Júlii). Myslím si, že môj posledný liek bude lepší a budete lepšie spať.
Júlia (podá mu ruku, aby omakal pulz). Len či môj zlý spánok nie je kvôli inej chorobe.
Voľný Tak mi ju nezatajujte.
Júlia (hanblivo, s istou nežnosťou). Vy ste síce lekár, ale aj muž. My dievčatá sa veľakrát pred mužmi zapálime, najmä pred mladými mužmi.
Adela (pilne pracuje; pošepky k Otílii). Pozrite, ako koketuje!
Otília (tiež tak). Čo už.
Voľný Ak chorí mlčia, ak svoju chorobu zatajujú - tak je veda bezmocná.
Júlia (ako predtým) No a lekári nevedia hádať?
Voľný Isteže, ak im dáme aspoň malé znamenie.
Júlia (hamblivo) Vy ste nič nespozorovali?
Milina (zakašle)
Voľný (obráti sa chytro).
Júlia Čo sa stalo?
Voľný To znie vážne.
Júlia A čo?
Voľný Slečnin kašeľ.
Júlia Ach, tak! Je zdravá ako ryba. Nepatrný kašeľ nezrelej mladosti...
Voľný Prepáčte, práve v mladosti aj malý kašeľ môže byť vážny, a keď sa zanedbá, môže mať vážne následky. Prepáčte, slečna! (Vstane a ide k Miline). Môžem vašu ruku?
Júlia (trochu namrzená) Aká starostlivosť pre nepatrné — hm — hm ...
Voľný Cítite nejakú skľúčenosť?
Milina (okradomky naň hľadiac) Ach, áno!
Voľný Spávate dobre?
Milina Veľmi ťažko zaspávam.
Adela Ale ty si mi o tom nikdy nehovorila.
Milina To ešte nie je tak dávno..
Adela  A odkedy?
Milina Asi štyri týždne.
Otília (smeje sa) Práve vtedy, ste pán doktor, prišli prvý raz do nášho domu. Hádam ste nám nedoniesli nešťastie?
Júlia (netrpezlivo) Teraz skoro každý ťažko zaspáva. To je z tých horúčav.
Voľný To môže byť aj z toho. (Miline.) Vy, slečna, musíte veľa chodiť, aby ste sa unavili.  Ale nie na poludnie, podvečer, (s dôrazom) tak medzi šiestou-siedmou hodinou!
Milina Počúvnem vás, pán doktor.
Júlia (kašle)
Voľný (s dôrazom) Najvhodnejšie miesto je mestský park, kde je v povetrí mnoho kysličnatých látok.
Milina (porozumie mu) Budem sa správať podľa vašej rady.
Júlia (kašle) Ale, milý doktor, vy ste prišli ku mne, a teraz ma zanedbávate. (Trochu namrzená.) Na môj kašeľ sa ani nepýtate.
Voľný (sadne si k nej). Odpusťte, slečna; už som pri vás.
Júlia I ja ťažko zaspávam, z večera mám myšlienky také rozvlnené, že neviem zaspať.          
Voľný (Vstane.)
Júlia Chcete už odísť?
Voľný Musím do mesta, pacienti čakajú. Užívajte ďalej tie isté lieky.
Júlia Ale zajtra prídete? Pohľad na lekára je pre chorého taký potešiteľný, najmä keď   máme k nemu dôveru, ako ja k vám.
Voľný Teší ma, že máte ku mne dôveru.
Júlia Najväčšiu; áno, ja by som vám mohla aj viacej zveriť, ako len svoje zdravie.
Voľný Som vám za to povďačný. Teda zajtra! Moje dámy, porúčam sa!
Júlia S Bohom, milý doktor!
Všetky (klaňajú sa nemo).
Voľný (pri odchode  zrazí sa s  Hasdrubalom)

Výstup 8.
Hasdrubal. Predošlé.

Hasdrubal  (honosne oblečený). Pán doktor, tak skoro ste tu?
Voľný Mám povinnosti!
Hasdrubal  Dobre ste povedali, mňa tiež, povinnosť volá, ale príjemnejšia,než vaša.   Počkajte štvrť hodinky, zaveziem vás na svojom kočiari do mesta.
Voľný Ďakujem, môj kôň stojí dolu... Ešte raz, milé dámy, moja úcta! (Odíde prostriedkom.)
Hasdrubal (predstúpi). Moje dámy - najponíženejší padám do nôh ...
Júlia (koketne) Aké prekvapenie! Vítam vás, pán Hasdrubal.
Hasdrubal  Počuli ste čo som povedal? Mňa sem vedie povinnosť; je mojou  povinnosťou, aby som gráciám tohto kaštieľa, vzdal, svoju poklonu.
Miloslava Grácie sú len tri, pán Hasdrubal a nás je tu päť; ktorej patrí vaša poklona?                                        
Hasdrubal  Ktorej? Ech, veď tých grácií môže byť aj viac.
Miloslava Gréci poznali len tri: Aglaju, Eufrozinu a Taleu.
Hasdrubal  Gréoi áno. To bolo v stredoveku; ale my sme pokročil, my ich poznáme viac.
Júlia Nedajte sa mýliť, pán Hasdrubal; moja sestra rada ukazuje svoju učenosť. Prosím, sadnite si. (Ukáže na stoličku, kde sedel Voľný.)
Hasdrubal  (sadne si) Ku vám? To je rozkošné! Doktor teda bol tu? Dobrý chlapík!  Ale je to predsa nepríjemné, keď musí celý deň behať, aby si chleba zarobil. Predsa je lepšie, keď máme veľa peňazí a máme vyššie postavenie.
Miloslava Azda ste chceli povedať lepšie?
Hasdrubal  Lepšie, alebo vyššie — to je jedno! ... Ako sa máte, slečinka?
Júlia My, dievčatá, sme trochu útlejšie, a preto musíme podstúpiť sem tam rôzne boje.                                                             
Hasdrubal  Boje? Aj ja som videl všelijaké boje! Boje býkov, kohútov a ešte aj iné boje.
Júlia Ó, aké je to zaujímavé! Vy ste veľa cestovali, to dodáva mužovi zvláštny lesk.
Adela (Otílii pošepky) Teraz zasa koketuje s tým!
Otília (šeptom) Keď sa jej to páči!
Hasdrubal  Ech, lesk! Veľmi pekne ste povedali, slečinka. A ja si myslím, že ten lesk na mne            aj vidieť. Môj otec hovoril mi raz: „Anatol..."
Júlia Vy sa voláte Anatol? Ach, aké krásne meno!
Hasdrubal Áno, Anatol Hasdrubal. Medzi nami, ja sa vlastne volám Gašpar; hlupák krstný otec mi dal to meno, - ale ja som sa dal premenovať a volám sa  Anatol. Teda: "Anatol"' hovoril raz môj otec ...ty si mojím jediným dedičom, zdedíš celé moje imanie,      nepotrebuješ nič robiť, môžeš dať všetko na svoje vzdelanie. A najlepší spôsob na to je: cestovanie; cestuj teda." A ja som cestoval. Štyri roky som cestoval! Bol som v Anglicku, vo Francúzsku, Španielsku, v Talianskui, a len pred pár týždňami som sa vrátil. A teraz som, ako treba, vzdelaný.
Júlia Hneď na prvý pohľad vidno, že ste cestovali.
Hasdrubal (s najväčšou samoľúbosťou). Veď som nadarmo toľko peňazí nevyhodil. (Obráti sa a pozerá lorgnetom na Otíliu.) Nechceli, by ste slečinka, tiež cestovať?
Otília Iste. Ale dievča nemôže.
Hasdrubal  Prečo nie? Hehe! Keby ju sprevádzal muž -  svadobná cesta — čo?
Júlia (potiahne ho za rukáv)  A  kdeže sa vám na vašich cestách najviac páčilo?
Hasdrubal (obráti sa k nej) V Paríži. Prosím vás, Chateau des fleures, Mábile, ďalej  fréres provenceaux, divadlá, cirkus, cafés chántans...
Miloslava Nádherné zbierky, knižnice, Louvre, Versailles!
Hasdrubal Áno, Louvre, staré obrazy, samí svätí; medzi nami, sú trocha nudní, tí svätí.
Miloslava Ale tie krásne starožitnosti v Louvre.
Hasdrubal  Veľa starožitností, áno, ale zle sa o ne starajú. Predstavte si, niektoré  sochy majú ruky alebo nohy odrazené, niektorým chýba hlava. V tom Paríži musia byť suroví ľudia, alebo slabá polícia!
Júlia (netrpezlivá, hoci sa inak vždy zamieša do rozhovoru). A v Londýne ste tiež boli?
Hasdrubal  Jes... Ale je to tam hrozne nudné. Delikátny rostbeaf, len sa tak rozlieva na jazyku — ale inak nič. (Krčí plecami.)
Miloslava Ja si myslím, že v Londýne je veľa, krásneho a úchvatného.
Hasdrubal Áno, Vans hale ešte ujde — ale to je všetko nič proti Mabilu v Paríži.
Miloslava Ale Britské múzeum!
Hasdrubal (rozpomenie sa). Áno, British museum...Britisíh museum... Mnoho kníh, staré haraburdie, zdá sa mi, že to v Sodome a Gomore vykopali, kostry z koní, oslov, slonov a starých veľrýb, to všetko sa počas potopy sveta potopilo. Musím uznať, že nemám rád tie kosti, rozumiete, čo chcem povedať.
Miloslava A čože zoologická záhrada!?
Hasdrubal  Áno, áno, viem —to je tam, kde sú tie opice. Áno, ja som sa riadne nasmial na tých opiciach. (Lorgnetuje Milinu.) Slečna Milina zdá sa, že ste dobrá žiačka.
Milina Ach, nie, ešte mi to bohvieako nejde.
Júlia (potiahne ho, aby sa obrátil) Boli ste aj v Taliansku? Rozprávajte mi niečo o Taliansku.
Hasdrubal (díva sa sprosto na ňu) Áno. (Obráti sa k Miline.) Nejde? Mladé dievča nikdy     nie je nešikovné! S takými krásnymi očkami...
Júlia (ťažko premáhajúc svoju netrpezlivosť) Milina!
Milina Čo si praješ?
Júlia Odpusťte, pán Hasdrubal... Buď taká dobrá, povedz tam, aby priniesli pre pána   Hasdrubala, pohár tokajského.
Milina Veľmi rada. (Odíde napravo.)
Hasdrubal (díva sa lorgnetom za ňou).
Júlia Nože niečo o Taliansku, pán Hasdrubal!
Hasdrubal (obráti sa ku nej) No dobre teda.
Júlia Jedna moja priateľka sa tam chce vybrať kvôli svojmu zdraviu a prosila ma aby som ju sprevádzala. Ešte som sa nerozhodla. Čo mi radíte?
Hasdrubal  Nechoďte nikam — nikam nechoďte a ostaňte u nás.
Júlia (hanblivo) Myslíte?
Hasdrubal  Medzi nami, je to hrozne hlúpa krajina. Nijaké maslo, všetko mastia len olejom.   Žobráci, mnísi — a holota, samá holota! Na ulici kričia, že človek vlastného slova nepočuje, najviac v Neapoli!
Miloslava Ale je to pôda klasická, javisko dvetisícročnej histórie.
Hasdrubal  Viem, viem! Homér sa tam narodil, Sokrates, Alexander, Hannibal ante portas ja všetko viem! Ale tí už dávno pomreli, ničoho z nich niet. A tí, čo ešte neumreli, medzi nami, tí o to nestoja.
Miloslava Ale tie umelecké poklady...
Hasdrubal  Prosím vás, samé staré kostoly, staré obrazy, staré sochy, všetko staré. Nie, nie, niet nad Paríž.Tam je všetko nové a podľa módy.

Výstup 9.
Božena. Predošlí.

Božena (prináša pohár vína). Nech sa páči.
Hasdrubal Ó, prosím, prosím, slečinka! Z takej krásnej ručičky to chutí omnoho lepšie!
Júlia Môžeš odísť.
Božena (odíde).
Hasdrubal (lorgnetom díva na za ňou tak dlho, až odíde).
Júlia Pán Hasdrubal, pán Hasdrubal! Počujte! Pán Ana... (Hanblivo) Skoro som povedala, že Anatol — prepáčte.
Hasdrubal Hovorte mi vždy len Anatol, mne sa to meno náramne páči.
Júlia Aká to bude pre nás rozkoš, keď sa môj brat vráti a v našej spoločnosti s vami bude rozprávať o svojich cestách. Náš rodinný život bude rozkošný. My dievčatá sme také ľahkomyseľné...
Hasdrubal (zadivený) My dievčatá? (Spamätá sa.) Ach, tak, jasné. (Otílii.) Aká umelecká práca! Človek by ani neveril, že také malé ručičky by to mohli urobiť.
Otília Veľké ruky by to nezvládli.
Hasdrubal (zarazený) To ste dobre povedali, to sa vám podarilo. Veľké ruky.
Otília (vstane a odloží vyšívanie) Teraz toho už mám dosť. Už nevydržím. Musím do   záhrady, azda tam nájdem Milinu. (Klania sa.) Pán Anatol Hasdrubal...(Spievajúc odbehne.)
Júlia Vy odchádzate, pán Anatol?
Hasdrubal (za Otíliou pozerajúc) Nooo...
Júlia Prosím, sadnite si.
Hasdrubal (poobzerá všetky tri) Už je čas aby som šiel.
Júlia Chcete nás opustiť?
Hasdrubal Krátka ranná návšteva nesmie byť veľmi dlhá; môj kôň už dlho čaká. Výborné zviera! Otec mi ho dal do daru na meniny. Porúčam sa, moje dámy! (Odíde.)
Miloslava a Adela (nemo sa klaňajú)
Júlia S Bohom, pán Anatol; dúfam, že nás zasa; onedlho poctíte svojou návštevou…Zaujímavý mladý človek, a veľmi vzdelaný; to vďaka tomu cestovaniu.
Adela (s posmechom) Ako teliatko vybehol kedysi do sveta, a ako vôl sa vrátil.
Júlia (uštipačne) Áno, milá tetuška, vy poznáte len jedného zaujímavého mladého človeka, vášho nepodareného synáčika.
Adela (rozdráždene) Nepodareného? To čo má znamenať?
Miloslava To, čo ste počuli.
Adela Ako, teda aj ty?
Júlia  Nielen ona, ale všetci ľudia, ktorí ho poznajú vidia, že je to najnepodarenejší maznáčik na svete.
Adela Aká nehanebnosť! V tomto dome sa už nedá vydržať! Každý deň sa chcete len hádať. Nech hovorím alebo mlčím, vždy sa chcete škriepiť, len aby ste domáci pokoj narušili. Jedinú nádej vkladám do návratu vášho brata. Ak mi ani on nezabezpečí pokoj, opustím tento dom! (Odíde vľavo.)
Júlia Ukázala sa v pravom svetle.
Miloslava Aj ty si sa ukázala dnes v pravom svetle.
Júlia Ja? A v akom, ak smiem vediť?
Miloslava V svetle najpochabejšej koketnice!
Júlia (rozmrzená) Koketnice? Ja že som koketná?
Miloslava Chceš to tajiť? Nerozhadzuješ svoje siete okolo každého muža, ktorý sa zdá byť súci na ženenie?
Júlia Z teba hovorí závisť! Že si už v rokoch, vrhla si sa na vedu a hráš sa na filozofa.
Miloslava V rokoch? A o koľko si ty mladšia? Ja mám štyridsaťdva.
Júlia Prosím, štyridsaťštyri.
Miloslava  A ty máš tridsaťštyri. Akýže je to rozdiel?
Júlia Dosť značný!
Miloslava  Ale pre mužov nie! Tí o tridsiatich už ani počuť nechcú. Ja som stále mala záľubu vo vede a o mužov som sa málo starala; ale ty si sa vlastnou vinou ostala stará panna.
Júlia Stará panna?! A že vlastnou vinou!?
Miloslava Spomeň sa len na doktora Jaroslava Podlipského, priateľa nášho brata. Ten, chudák, ťa vrúcne ľúbil, ale ty si si s ním len zahrávala, vábila si ho a zasa odpudila, a keď naposledy žiadal rozhodnú odpoveď, vtedy si ho odpudila. Odišiel s bratom na cesty, aby na svoju bolesť zabudol. Bolo to, pred desiatimi rokmi, ale teraz by si brala každého.
Júlia A toto môže sestra svojej sestre povedať?
Miloslava Lebo sestra sestru najlepšie pozná, a bolí ma, keď vidím, aká si smiešna a trápna. Kto ťa má vystríhať, keď nie ja? (Medzi rečou zbiera knihy a papiere a, dokončiac odíde vpravo)
Júlia Zlomyseľná ženská! Ale budeš sa zlostiť, keď ma uvidíš ako paniu, kým medzitým ty spráchnivieš vo svojich knihách! Neviem, ktorému z nich dať prednosť, ale jeden z nich istotne bude mojím manželom. Počkaj, ty falošná mačka! (Odíde vpravo.)

PRE ZVYŠOK scenára píšte na: manolacko@gmail.com