DIVADELNÉ HRY

Maurice MAETERLINCK: ZÁZRAK SVÄTÉHO ANTONA
(Fraška v dvoch dejstvách,1904)

OSOBY:
SVÄTÝ ANTON
PÁN GUSTÁV
PÁN ACHILLE
DOKTOR
FARÁR
POLICAJNÝ KOMISÁR
JOZEF
DVAJA POLICAJTI
SLEČNA HORTENZIA
VIRGÍNIA
Synovci, netere, bratanci, sesternice, hostia.
Odohráva sa v našich dňoch (1904) vo flámskom meste.

PRVÉ DEJSTVO
      V malom flámskom meste. Predsieň starého priestranného meštianskeho domu. Naľavo brána na ulicu. V úzadí niekoľko schodov vedúcich k veľkým skleným dverám, ktorými sa vchádza do domu. Napravo ďalšia brána. Pri stene lavička, niekoľko stoličiek, vešiak, na ktorom sú klobúky, plášte atd. Keď sa zdvihne opona, stará slúžka Virgínia, podkasaná, bez pančúch, obutá len vo veľkých drevákoch, obklopená vedra­mi, handrami, metlami a kefami, drhne množstvom vody mramorové dlaždice. Občas si vydýchne, hrmotne sa vysiaka a koncom modrej zástery si utrie slzu. Ktosi zvoní pri uličnej bráne, Virgínia ide otvoriť. Na prahu sa zjaví, bez klobúka a bosý, chudý a vysoký starec so strapatou hlavou i bradou, oblečený do haleny z hrubej látky, ktorá je zablatená, pokrkvaná, neurčitej farby a hojne poplátaná.

Prvý výstup
Virgínia, SvätýAnton

VIRGÍNIA: (Pootvára bránu.) Čo je to zase? Už to dnes zvoní po šesťatridsiate... A znovu žobrák! Čo chcete?
SVÄTÝ ANTON: Chcem vstúpiť.
VIRGÍNIA: Nie, nie! Ste celý zablatený, ostaňte tam. Čo si prajete?
SVÄTÝ ANTON: Prajem si vojsť dnu.
VIRGÍNIA: A prečo?
SVÄTÝ ANTON: Aby som vzkriesil slečnu Hortenziu.
VIRGÍNIA: Vzkriesil slečnu Hortenziu?... Čo to tárate?... Kto ste?
SVÄTÝ ANTON: Som svätý Anton.
VIRGÍNIA: Paduánsky?...
SVÄTÝ ANTON: Áno, ten. (Svätcova aureola sa zapáli a žiari.)
VIRGÍNIA: Ježišmária! Naozaj!... (Otvorí bránu dokorán, klesne na kolená, zopne ruky na rúčke metly a rýchlo odrieka Salutatio angelica. Potom pokorne pobozká okraj svätcovho rúcha a mechanicky opakuje celá zmäte­ná.)  Svätý Anton, zmiluj sa nad nami... Svätý Anton, oroduj za nás!
SVÄTÝ ANTON: A teraz mi už dovoľte vstúpiť a zatvorte bránu,
VIRGÍNIA: (Mrzuto vstáva. Tu je rohožka, utrite si nohy.(Svätý Anton neisto poslúchne.) Lepšie, lepšie! (Zatvorí dvere.)
SVÄTÝ ANTON: (Ukáže na dvere vpravo.) Slečna odpočí­va tam.
VIRGÍNIA: (Zdesená i nadšená.) Naozaj! Ako to viete? To je čudné! Je tam, vo veľkom salóne... Chuderka! Mala len sedemdesiatsedem rokov! Mladá, však? Viete, bola veľmi pobožná a zaslúžilá. A veľa si vytrpela! No a bola bohatá. Dozvedela som sa, že zanechala dva milióny. Dva milióny! To je veľa, nie?
SVÄTÝ ANTON: Veru áno.
VIRGÍNIA: Všetko podedia jej dvaja synovci, pán Gustáv, pán Achille a ich deti. Pán Gustáv dostane tento dom... Potom ešte pamätala na pána farára, na kostol, na kostolníkov, na chudobných, na pána vikára, na štrnásť jezuitov a na všetku čeľaď, podľa toho, ako jej kto dlho slúžil. Ja dostanem najviac, lebo som jej slúžila tridsaťtri rokov. Mne zanechala tritisíctristo frankov. To je pekné od nej.
SVÄTÝ ANTON: Istotne.
VIRGÍNIA: Nič mi nebola dlžná, vždy mi za službu zaplati­la. Darmo vravia... Nenašlo by sa veľa pánov, ktorí sa tak správajú po smrti. Bola to svätá žena! Dnes ju pochovajú. Kde-kto poslal kvety. Bolo by treba vidieť salón. Srdce to poteší. Je ich tam plno, na posteli, na stole, na stoličkách, na kreslách, rta klavíri... A samé biele! Je to také pekné! Nevieme už, kam dávať vence, (Zvonec. Ide otvoriť a vracia sa s dvoma vencami.) A tu sú ešte dva... (Prezerá a poťažkáva vence.) Aj tieto sú pekné! Podržte mi ich, kým dokončím čistenie. (Podá vence svätcovi, ktorý poslušne vezme do každej ruky jeden.) Dnes popoludní ju odnesú na cmiter, treba, aby všetko bolo čisté, a ja už mám tak málo času...
SVÄTÝ ANTON: Zaveďte ma k mŕtvej.
VIRGÍNIA: K mŕtvej? Teraz?
SVÄTÝ ANTON: Áno.
VIRGÍNIA: Nie, to sa nedá. Musíme trochu počkať, ešte jedia.
SVÄTÝ ANTON: Boh súri, je čas.
VIRGÍNIA: A čo tam chcete?
SVÄTÝ ANTON: Už som vám povedal, chcem jej vrátiť život.
VIRGÍNIA: Vrátiť jej život? To myslíte vážne? Chcete ju vzkriesiť?
SVÄTÝ ANTON: Áno.
VIRGÍNIA: Ale veď je už tri dni mŕtva.
SVÄTÝ ANTON: Práve preto ju chcem vzkriesiť.
VIRGÍNIA: A to bude žiť ako predtým?
SVÄTÝ ANTON: Áno.
VIRGÍNIA: A potom nikto nebude dediť?
SVÄTÝ ANTON: Pravdaže nie.
VIRGÍNIA: Ale čo na to povie pán Gustáv?
SVÄTÝ ANTON: To neviem.
VIRGÍNIA: A  tritisíctristo  frankov,  ktoré mi  zanechala, pretože umrela - tie mi vezme?
SVÄTÝ ANTON: Pravdaže.
VIRGÍNIA: No to je ale hlúpe!
SVÄTÝ ANTON: Nemáte   iné   peniaze,   nejaké   malé úspory?...
VIRGÍNIA: Ani šesták! Mám chorú sestru, tá stroví všetko, čo zarobím.
SVÄTÝ ANTON: Ak sa bojíte, že prídete o svojich tri­tisíc ...
VIRGÍNIA: Tritisíctristo frankov!
SVÄTÝ ANTON: Ak sa bojíte, že o ne prídete, tak ju nevzkriesim.
VIRGÍNIA: A nedá sa to tak nejako... aby som ich dostala a ona aby žila?
SVÄTÝ ANTON: Nie, musíte si vybrať. Zostúpil som sem len kvôli vašim modlitbám, musíte sa teda rozhodnúť.
VIRGÍNIA: (Po chvíľke váhania.) Tak ju radšej vzkrieste. (Svätcova aureola zažiari.) Čo sa stalo?
SVÄTÝ ANTON: Urobili ste mi radosť.
VIRGÍNIA: A vtedy sa vždy to vaše ono rozžiari"?
SVÄTÝ ANTON: Áno, aj proti mojej vôli.
VIRGÍNIA: To je čudné... Nestojte tak blízo pri tých bielych záclonách, ešte sa od toho chytia...
SVÄTÝ ANTON: To nie je nebezpečné. Je to nebeský plameň... Zaveďte ma k mŕtvej.
VIRGÍNIA: Počkajte, už som vám povedala. Nesmiem ich vyrušiť, ešte sú pri stole.
SVÄTÝ ANTON: Kto?
VIRGÍNIA: Nuž páni, dočerta! A celá rodina. Ponajprv jej obaja synovci, pán Gustáv a pán Achille so ženami a s deťmi, pán Juraj, Albéric, Alfonz a Dezider, potom bratanci, sesternice, pán farár, doktor - a kto ešte... Priatelia, príbuzní, ktorých nikdy nikto nevidel a ktorí prišli zďaleka... Sú to veľmi bohatí ľudia.
SVÄTÝ ANTON: Ale?
VIRGÍNIA: Videli ste ulicu?
SVÄTÝ ANTON: Akú ulicu?
VIRGÍNIA: No predsa našu, dočerta. Pred naším domom.
SVÄTÝ ANTON: Áno...
VIRGÍNIA: Je to pekná ulica. Nuž teda, všetky domy na ľavej strane, okrem prvého, viete, toho najmenšieho, čo je pekárov, patria slečne Hortenzii. A tie na pravej strane zase pánu Gustávovi. Je ich dvaadvadsať. To je peňazí!
SVÄTÝ ANTON: To veru je.
VIRGÍNIA: (ukazuje na aureolu.) Jaj, to vaše ono zhasína!
SVÄTÝ ANTON: (Ohmatáva si aureolu.) Hej, tuším, na­ozaj ...
VIRGÍNIA: Nevydrží dlho horieť?
SVÄTÝ ANTON: Podľa toho, aké myšlienky ho živia.
VIRGÍNIA: Veru hej, tí majú lesov, majerov, domov! A pán Gustáv má ešte aj škrobáreň, ten, čo sa volá Škrob Gustáv, iste ho poznáte. Ach, bože môj, je to hrozne, hrozne bohatá rodina! Štyria sú rentiéri, čo nerobia vôbec nič. Ach, to je pekné! A potom priatelia, známi, nájomní­ci... Všetci prišli na pohreb, niektorí zďaleka...Jeden vraj cestoval viac ako dve noci, aby prišiel načas! Ukážem vám ho, má peknú bradu. Stravujú sa tu a sú ešte pri stole, neslobodno ich vyrušovať. Je to veľká hostina, štyriadvadsať stolovníkov! A videla som aj jedálny lístok. Budú mať ustrice, dve polievky, tri predjedla, langustu v rôsole, pstruhy ä la Schubert - viete vôbec, aké to je?
SVÄTÝ ANTON: Nie.
VIRGÍNIA: Ani ja. Zdá sa, že je to dobré, ale pre nás to nie je. Šampanské sa nebude podávať, lebo máme smútok, ale všetky ostatné vína budú. Slečna mala najlepšiu pivnicu v meste. Oprobujem doniesť vám pohárik, ak ostane, uvidíte, čo to je. Nože počkajte, pozriem, čo robia... (Vystúpi k skleným dverám, odchýli záclonu a díva sa dnu.) Myslím, že už sú pri pstruhoch á la Schubert. Aha, hentam Jozef podáva ananás...To ešte potrvá zo dve hodiny. Sadnite si (Svätý Anton si chce sadnúť na lavičku.) Nie, na lavičku nie, ste veľmi zababra­ný, sem na túto stoličku. Ja musím dokončiť robotu. (Svätec si sadne na stoličku; Virgínia sa znovu dá do práce a ide si po vedro s vodou.) Pozorl Zodvihnite nohy, vylejem vodu... Nie, tam neostaňte, zavadziate mi, nie je to ešte čisté. Choďte tam do toho kúta, stoličku oprite o stenu... (Svätý Anton urobí poslušne, čo žiada.) Dobre, tak, ostaňte tam, aspoň si nezamočíte nohy. Nie ste lačný?
SVÄTÝ ANTON: Nie, ďakujem. Ale dosť sa ponáhľam, choďte to povedať pánom.
VIRGÍNIA: Ponáhľate sa? Akúže máte robotu?
SVÄTÝ ANTON: Dva-tri zázraky.
VIRGÍNIA: Kým obedujú, nemožno im nič povedať. Musí­me čakať, až dopijú kávu. Pán Gustáv by sa veľmi hneval. A veru neviem, ako vás prijme. Nemá rád, keď do domu chodia bedári. A vy nevyzeráte na bohatého...
SVÄTÝ ANTON: Svätci nie sú bohatí.
VIRGÍNIA: A toľko sa im dáva...
SVÄTÝ ANTON: Áno, lenže všetko, čo sa im dáva, sa nedostane do neba.
VIRGÍNIA: Vari je to možné? A to potom farári zoberú, čo sa dáva? Už mi tak aj vraveli, ale ja som tomu neverila... Ejha, nemám už vody. Počujte?
SVÄTÝ ANTON: Čože?
VIRGÍNIA: Vidíte tam napravo ten medený kohútik?
SVÄTÝ ANTON: Áno.
VIRGÍNIA: To je vodovod. Pri ňom je prázdne vedro, mohli by ste ho naplniť?
SVÄTÝ ANTON: Ochotne!
VIRGÍNIA: Totiž, ak mi nik nepomôže, tak to tu nikdy neočistím. A nik mi nepomáha. Každý stráca hlavu. Smrť v dome, to je zlé! Viete, ako je to... nie? Našťastie to nebýva každý deň. Neprajem vám to. Pán bude nadávať, ak nebude všetko čisté ako božie oko, keď tadiaľto pôjdu hostia. Nie je to nijaké pohodlie. A potom ešte musím vyleštiť všetko, čo je z medi... Otočte tým kohútikom, hej, tak... A prineste mi to vedro. Nie je vám zima na nohy? Vyhrňte si predsa tú halenu, premočí sa vám... Dajte pozor na vence, položte ich na stoličku... Tak, dobre, dobre. (Svätý Anton prináša vedro.) Ďakujem, ste zlatý. Ale ešte jedno. (Počuť akýsi hlas a hrmot stoličky.) Počúvajte, čo to je? Idem pozrieť. (Ide k skleným dverám.) Aha, pán vstal... Čo sa robí, pohádali sa? Ale nie, ostatní jedia. Jozef nalieva pánu farárovi... doje­dajú pstruhy... pán odchádza. Mohla by som ho azda teraz pristaviť a povedať mu, že vy...
SVÄTÝ ANTON: Áno, áno, choďte, a ihneď...
VIRGÍNIA: Dobre, nechajte to vedro, už ho nepotrebu­jem ... Vezmite si túto metlu... Nie tak! Choďte si radšej sadnúť... (Svätý Anton poslúchne a takmer si sadne na dva vence, položené na stoličke.) Hej, čo to robíte? Sadáte si rovno na vence!
SVÄTÝ ANTON: Prosím o prepáčenie... Zrak mám už slabší...
VIRGÍNIA: Trkvas! Tie budú vyzerať! A čo povie pán Gustáv, keď uvidí, že tie vence... Našťastie ste im neublížili, dá sa to napraviť. Sadnite si sem; vence si dajte na kolená a tichučko seďte. Ani hnúť, lebo narobíte len škodu! (Pokľakne pred svätcom.) Chcem sa k vám pomodliť...
SVÄTÝ ANTON: Nech sa páči, nehanbite sa...
VIRGÍNIA: Požehnajte ma, kým sme tu sami. Keď prídu páni, pošlú ma preč a už vás neuvidím. Požehnajte teraz len mňa, starú osobu, ktorá to veľmi potrebuje.
SVÄTÝ ANTON: (Vstane a dáva jej požehnanie; aureola žiari.) Požehnávam ťa, dcéra moja, lebo si dobrá, prosté­ho ducha i srdca, bez hany, bez bázne a bez zlomyseľnej lesti pred veľkými tajomstvami, verná svojim nízkym povinnostiam... Choď v pokoji, dieťa moje; a teraz už povedz pánovi. (Virgínia odíde. Svätý Anton si opäť sadne na stoličku. O chvíľu vstúpi zadnými sklenými dverami pán Gustáv a za ním Virgínia.)

Druhý výstup
Virgínia, Svätý Anton, pán Gustáv

PÁN GUSTÁV: (Hovorí tvrdo a podráždene.) Čo sa deje? Čo tu chcete? Kto ste?
SVÄTÝ ANTON: (Pokorne vstáva.) Svätý Anton.
PÁN GUSTÁV: Blázon!
SVÄTÝ ANTON: Paduánsky.
PÁN GUSTÁV: Čo sú to za nechutné žarty? Nemám náladu na smiech! Pili ste? A čo tu vlastne hľadáte? Čo chcete?
SVÄTÝ ANTON: Chcem vzkriesiť vašu slečnu tetu.
PÁN GUSTÁV: Čože? Vzkriesiť moju tetu? (Virgínii.) Je opitý. Prečo si ho vpustila? (Svätému Antonovi.)Počujte, priateľko, majte rozum, na žarty my nemáme kedy. Dnes máme pohreb, príďte zajtra. Tu máte šesták.
SVÄTÝ ANTON: (Mierne, ale rozhodne.) Ale ja ju musím vzkriesiť dnes.
PÁN GUSTÁV: V poriadku, hneď, len čo bude po obra­doch. Nože, poďme, východ je tu.
SVÄTÝ ANTON: Odídem, keď jej vrátim život
PÁN GUSTÁV: (Vybuchne.} Už toho mám dosť! Chcete ma tu otravovať? Hostia čakajú... (Podíde k bráne a otvorí ju.) Prosím, tu je východ. Ale chytro, chytro...
SVÄTÝ ANTON: Odídem, keď jej vrátim život.
PÁN GUSTÁV: Ach, teda tak? No dobre, uvidíme. (Otvorí sklené dvere a zavolá.) Jozef!

Tretí výstup
Virgínia, Svätý Anton, pán Gustáv, Jozef

JOZEF: (Zjaví sa predo dvermi, v oboch rukách drží veľkú misu, z ktorej sa parí.) Rozkážete, pane?
PÁN GUSTÁV: (Pozerá sa na misu.) Čo to je?
JOZEF:  Jarabice.
PÁN GUSTÁV: Dobre; daj misu Virgínii a vyhoď tohoto vagabunda na ulicu. Ale chytro!
JOZEF: (Podá misu Virgínii.) Tak poďme, kamarát, počul si? Keď sa vieš naslopať, musíš vedieť aj zmiznúť! Tak von, hej? A potichúčky, prosím, lebo ináč pozor na môj úder, mám trochu tvrdú päsť... Tak nič? No počkaj, starký... Virgínia, otvor dvere...
PÁN GUSTÁV: Počkaj, ja otvorím. (Otvorídvere.)
JOZEF: Dobre, ďakujem, to stačí. Ten veru tak ľahko nepôjde!
(Vyhrnie si rukávy a napľuje si do dlaní.) A teraz uvidíme, čo uvidíme. (Poriadne sotí do svätca, aby ho dostal jediným úderom na ulicu, ale nepohne ním ani o vlas. Je z toho zmätený.)  Pane!?
PÁN GUSTÁV: No, čo je?
JOZEF: Neviem. Vrástol do zeme. Nedá sa s ním pohnúť.
PÁN GUSTÁV: Pomôžem ti. (Obaja sa snažia vysotiťsvät­ca, ale márne, ten sa ani nepohne.)
PÁN GUSTÁV: Polohlasom.) Ach, to je nebezpečné, daj­me pozor, ten má silu obra! Skúsme radšej mierne... Nože, priateľke, iste chápete, že v takýto deň, keď pochovávame moju drahú dobrú tetu...
PÁN GUSTÁV: Prichádzam ju vzkriesiť.
PÁN GUSTÁV: Ale veď chápete, že nie je príhodná chví­ľa... Jarabice chladnú, hostia čakajú a okrem toho vôbec nám nie je do smiechu. (Pred sklenými dverami zjaví sa pán Achille so servítkou v ruke.)

Štvrtý výstup
Tí istí, pán Achille

PÁN ACHILLE: Čo sa robí, Gustáv? Čo je? Čakáme na jarabice.
PÁN GUSTÁV: Ale tuto pán nechce odísť...
PÁN ACHILLE: Nie je ten pán ožratý?
PÁN GUSTÁV: Pravdaže.
PÁN ACHILLE: Tak vyrazte s pánom dvere, nech sa to skončí... Dúfam, že si nedáme pokaziť obed nejakým ožranom.
PÁN GUSTÁV: Nevieme, ako by sme...
PÁN ACHILLE: Ako to, že neviete? No to by som sa pozrel!
PÁN GUSTÁV: Oprobuj sám, ak si trúfaš...
PÁN ACHILLE: Ja si s takým vagabundom nebudem špiniť ruky. Ale veď je tu Jozef, alebo kočiš...
PÁN GUSTÁV: Už sme probovali. Nič sa nedá robiť, iba že by sme použili  skutočné násilie. (Ďalší stolovníci sa zjavujú pri sklených dverách. Väčšinou majú plné ústa; servítku majú pod pazuchou alebo okolo krku.)

Piaty výstup
Tí istí, prvý, druhý, tretí a štvrtý hosť

PRVÝ HOSŤ: Čo sa deje?
DRUHÝ HOSŤ: Čo robíš, Gustáv?
TRETÍ HOSŤ: Čo tu chce ten dobráčisko?
ŠTVRTÝ HOSŤ: Kde sa tu vôbec vzal? Odkiaľ prikvitol?
PÁN GUSTÁV: Nechce odísť! Virgínia zase urobila hlúposť. A tak to robí vždy, keď zazrie nejakého trhana. Hneď stratí hlavu, hlupaňa... Vpustila aj tohto blázna, ktorý tvrdí, že musí vidieť tetu a že ju. chce v/kriesiť.
PRVÝ HOSŤ: Treba zavolať políciu. Pošlite po strážnikov.
PÁN GUSTÁV: Nie, nie, len nie políciu, nechcem tu poli­cajtov. Prosím vás, len nijaký škandál - v takýto deň!
PÁN ACHILLE: Gustáv!
PÁN GUSTÁV: Prosím?
PÁN ACHILLE: Všimol si si, že tam vzadu naľavo, na konci predsiene je niekoľko rozštiepených dlaždíc?
PÁN GUSTÁV: Hej, viem, to nič nie je... Chcem tam namiesto nich dať mozaiku.
PÁN ACHILLE: Bude to veselšie.
PÁN GUSTÁV: A najmä modernejšie. A čo sa týka tamtých dverí s bielymi záclonami, myslím, že taká maľba na skle, ktorá by symbolizovala poľovačku, priemysel a pokrok, zarámovaná vencom z ovocia a zveriny...
PÁN ACHILLE: Áno, už to aj vidím.
PÁN GUSTÁV: A svoju pracovňu (Ukáže na izbu vpravo.) si zariadim tam. Na druhej strane bude kancelária pre úradníkov.
PÁN ACHILLE: Kedy sa tam nasťahuješ?
PÁN GUSTÁV: Za niekoľko dní po pohrebe. Nebolo by slušné, aby som už zajtra...
PÁN ACHILLE: Správne, ale medzitým sa zbavme tohoto čudáka.
PÁN GUSTÁV: Správa sa tu ako doma!
PÁN ACHILLE: (Svätcovi,) Želáte si kreslo?
SVÄTÝ ANTON: Nie, ďakujem. Nie som ustatý.
PÁN ACHILLE: Dovoľ... Nechaj to na mňa. (Priateľsky svätcovi.) Prosím vás, priateľko, kto ste?
SVÄTÝ ANTON: Som svätý Anton.
PÁN ACHILLE: Hej, dobre, v poriadku... (Ostatným.) Omáľa stále to isté, ale nie je nebezpečný. (Medzi hosťami, ktorí pozorujú svätého Antona s posmešnou a nedôverčivou zvedavosťou, zazrie farára.)  Ach, tu je pán farár, ktorý vás spoznal a chce vám vzdať úctu... Pristúpte bližšie, pán farár, svätci, to je vaša záležitosť... Mojou sú skôr hospodárske stroje. Tu je posol neba, veľký svätý Anton, a to osobne! Želá si s vami hovoriť. (Potichu farárovi.) Je to blázon. Posúvajme ho nenápad­ne k dverám, akoby nič; a keď už bude vonku – dobrú noc!
Šiesty výstup
Tí istí, farár, hostia

FARÁR: (Otcovsky a dojímavo.) Veľký svätý Anton! Váš pokorný služobník vás srdečne víta na tejto zemi, ktorú ráčite prelievať svojou nebeskou prítomnosťou. Čo si želá vaša svätosť?
SVÄTÝ ANTON: Vzkriesiť slečnu Hortenziu.
FARÁR: Je, žiaľ, pravda, že umrela, chuderka! Ale taký zázrak ľahko urobí najväčší z našich svätcov. Drahá zosnulá si vás neobyčajne ctila. Zavediem vás teda k nej; nech ma vaša svätosť ráči nasledovať... (Podíde k dverám na ulicu, ktoré ukazuje svätcovi.) Tadiaľto...
SVÄTÝ ANTON: (Ukazuje na dvere vpravo.) Nie, tadiaľto.
FARÁR: Nech mi vaša svätosť ráči odpustiť, ak sa odvažu­jem protirečiť. Mŕtvolu, ku ktorej prúdili návštevníci, sme museli uložiť v náprotivnom dome, ktorý práve tak ako tento patrí drahej zosnulej.
SVÄTÝ ANTON: (Ukáže na dvere vpravo.) Je tam.
FARÁR: (Čoraz zaliečavejšie.) Nech vaša svätosť ide so mnou na ulicu, aby sa presvedčila o opaku. Uvidí sviece i smútočný flór.
SVÄTÝ ANTON: (Nedá sa pomýliť a ustavične ukazuje na dvere vpravo.) Ja pôjdem tam.
PRVÝ HOSŤ: Ten nie je hlúpy!
PÁN GUSTÁV: Dovoľuje si čoraz viac.
PRVÝ HOSŤ: Otvorme bránu a všetci ho vyhoďme von.
PÁN GUSTÁV: Nie, nie, nijaký škandál! Mohol by sa rozzúriť. Je veľmi nebezpečný a má silu ako Herkules. Nedotýkajte sa ho... Ja a Jozef sme s ním nevládali pohnúť a nie sme predsa dievčatká. Je to zvláštne, akoby zapustil korene.
PÁN ACHILLE: Ale kto mu povedal, kde je mŕtvola?
PÁN GUSTÁV: To zase len tá Virgínia vytárala.
VIRGÍNIA: Ja, milosťpán? Veruže nie ja! Robila som si svoju  robotu, povedala som tu áno, tam nie to je všetko... Nie je tak, svätý Anton? (Svätec neodpovedá.) Odpovedzte predsa, keď sa vás slušne spytujú...
SVÄTÝ ANTON: (Stále poslušne.) Ona mi to nepovedala.
VIRGÍNIA: Počujete? To je svätec. Vie všetko vopred... Vie všetko, vravím vám...
PÁN ACHILLE: (Približuje sa k svätcovi a priateľsky ho poklepe po pleci.)
Nuž tak, starký: krôčik - a je to.
HOSTIA: Odíde!... Neodíde!...
PÁN ACHILLE: Mám nápad! Kde je doktor?
PRVÝ HOSŤ: Ešte pri stole, dojedá pstruhy.
PÁN GUSTÁV: Choďte poňho. (Niekto odíde.) Správne, veď je to blázon, je to teda jeho vec. (Vstúpi doktor; ústa plné, servítka pod bradou.)

Siedmy výstup
Tí istí, doktor

DOKTOR: Čo je? Blázon? Chorý? Opilec? (Zazrie svätca.) Veď je to žobrák! Nič sa nedá robiť. Tak čo, priateľko, nie je vám dobre? Želáte si niečo?
SVÄTÝ ANTON: Chcem vzkriesiť slečnu Hortenziu.
DOKTOR: Ach, výborne, rozumiem, nie ste lekár. Dovolíte ruku? (Ohmatáva pulz.) Nebolí vás niečo?
SVÄTÝ ANTON: Nie.
DOKTOR: (Ohmatáva mu čelo a hlavu.) Ani tu? Necítite nič, keď pritlačím prstom?
SVÄTÝ ANTON: Nie.
DOKTOR: Vynikajúce! Nemávate závraty?
SVÄTÝ ANTON: Nikdy.
DOKTOR: A dávnejšie? Dáke zranenia, nehody? Pozrime sa!... Výborné. Dýchajte zhlboka... Hlbšie, ešte hlb­šie... Skvelé! A čo si želáte, priateľko?
SVÄTÝ ANTON: Želám si vstúpiť do tejto izby.
DOKTOR: A prečo?
SVÄTÝ ANTON: Aby som vzkriesil slečnu Hortenziu.
DOKTOR: Slečna tam nie je.
SVÄTÝ ANTON: Ba je, vidím ju.
PÁN GUSTÁV: A nepopustí!
PÁN ACHILLE: Čo keby ste mu dali injekciu?
DOKTOR: Prečo?
PÁN ACHILLE: Uspať ho... Potom by sme ho pekne vyložili na ulicu.
DOKTOR: Nie, nie nijaké hlúposti... To je nebezpečné.
PÁN ACHILLE: Tým horšie preňho, nás do toho nič. Neplatia nás za to, aby sme sa starali o bláznov, tulákov a ožranov.
DOKTOR: Chcete vedieť, čo si myslím?
PÁN GUSTÁV: Prosím vás o to.
DOKTOR: Máme do činenia s bláznom, s mierne imbecil­ným maniakom, ktorý je síce dokonale neškodný, ale môže sa stať nebezpečný, ak sa mu odporuje. Poznám tento typ... Sme tu uzavretá spoločnosť a tak myslím, že hoci taká skúška by sa mohla zdať čudná, niet v nej nič neúctivého voči drahej zosnulej. Chceme sa vyhnúť škandálu: nevidím preto dôvod - keďže žiada takú prostú vec - nedovoliť mu, aby na chvíľu vstúpil do tej izby.
PÁN GUSTÁV: Nikdy, kým žijem! Kam by sme zašli, keby si prvý prišelec mohol dovoliť takto sa votrieť priam do lona úctyhodnej rodiny, a to ešte pod absurdnou zámien­kou, že hodlá vzkriesiť mŕtvu, ktorá mu nikdy neublížila!
DOKTOR: Ako sa vám páči, rozhodnúť musíte vy. Na jednej strane istý škandál, pretože nič ho neodvráti od zámeru. Na druhej strane malý ústupok, ktorý vás nič nestojí...
PÁN ACHILLE: Doktor má pravdu.
DOKTOR: Niet sa čoho obávať, za všetko zodpovedám ja. Ostatne, ideme s ním a budeme tam s ním...
PÁN GUSTÁV: Nedbám; len nech sa to už skončí. Len prosím, nikomu ani slova o tejto smiešnej príhode.
PÁN ACHILLE: Tetuškine šperky sú vyložené na kozube..
PÁN GUSTÁV: Viem... Dám pozor, lebo, priznám sa ti, nedôverujem mu ani za mak. (Svätcovi.) Tak poďme, tadiaľto. Ale rýchlejšie, ešte sme nedoobedovali... (Všetci vstúpia do izby vpravo i so svätým Antonom, ktorého aureola prudko zažiari.)

DRUHÉ DEJSTVO

Salón. V úzadí, na veľkej posteli so záclonami, leží telo slečny Hortenzie. Vedľa nej horia dve sviece. Naľavo dvere. Napravo sklené dvere, vedúce do záhrady. Všetky osoby predošlého dejstva vstúpia cez ľavé dvere. Za nimi svätý Anton, ktorému pán Gustáv ukazuje mŕtvu na posteli.

Prvý výstup
Pán Gustáv, svätý Anton, Virgínia, pán Achille, prvý hosť. doktor, stará dáma
PÁN GUSTÁV: Tu je mŕtve telo drahej zosnulej. Vidíte, že umrela pokojne. Stačí vám to? A teraz nás nechajte. Skráťme túto skúšku. Vyveďte pána do záhrady.
SVÄTÝ ANTON: Dovoľte. (Podíde do stredu izby a zastaví sa pri posteli. Obráti sa k mŕtvej a povie silným a vážnym hlasom.) Vstaň!
PÁN GUSTÁV: No dobre, stačí. Nemôžeme už dlhšie trpieť, aby sa cudzí človek takto zahrával s našimi najdrahšími a najsvätejšími citmi. Prosím vás teda posledný raz...
PÁN GUSTÁV: Dovoľte. (Podíde ešte bližšie k posteli a povie hlasom ešte silnejším a dôraznejším.) Vstaň!
PÁN GUSTÁV: (Stráca trpezlivosť.) AJe teraz už dosť! Lebo sa nahneváme! Tadiaľto – dvere sú tu.
SVÄTÝ ANTON: Dovoľte. Je už veľmi ďaleko. (Hlasom hlbším a dôraznejším.) Slečna Hortenzia, vráť sa a vstaň!
(Na veľké zdesenie všetkých mŕtva sa slabo pohne, poot­vorí oči, rozopne ruky, pomaly sa posadí, upraví si čepiec a rozhliadne sa vôkol mrzuto a nespokojne. Potom si začne pokojne oškrabovať voskovú škvrnu, ktorú objavi­la na rukáve. Chvíľu vládne mŕtve ticho. Potom Virgínia ako prvá vystúpi z ohúrenej skupiny, pribehne k posteli a hodí sa vzkriesenej do náručia.)
VIRGÍNIA: Slečna Hortenzia!... Ona žije!... Pozrite, zo­škrabuje si voskovú škvrnu! Hľadá okuliare! Tu sú, tu sú! Svätý Anton, svätý Anton! Ó, zázrak! Zázrak! Kľaknite si! Všetci si kľaknite!
PÁN GUSTÁV: Ticho, čuš! Čo to táraš za hlúposti, nie je na to vhodná chvíľa.
PÁN ACHILLE: Je to tak, žije!
PRVÝ HOSŤ: Ale to nie je možné! Čo s ňou spravil?
PÁN GUSTÁV: To je iba žart, hneď si znovu ľahne.
PÁN ACHILLE: Nie, nie, ubezpečujem vás... Pozrite, ako si nás obzerá.
PÁN GUSTÁV: Ešte tomu neverím. V akom svete to žijeme? Niet už zákonov? Doktor, čo si vy o tom myslíte?
DOKTOR: (Rozpačito.) Čo si myslím? No a čo by som si mal myslieť podľa vás? To sa ma už netýka, to už nie je moja vec. Je to absurdné a veľmi jednoduché. Ak žije, znamená to, že neumrela. To sa niekedy stáva. Niet sa tu čomu čudovať a netreba hneď vykrikovať o zázraku. Tak či onak, zodpovedný tu nie som ja.
PÁN GUSTÁV: Ale vy sám ste predsa povedali...
DOKTOR: Povedal som, povedal som... Po prvé, nič som netvrdil; a chcem poznamenať, že som to nebol ja, ktorý konštatoval smrť. Mal som dokonca vážne pochybnosti,s ktorými som sa vám nechcel zveriť, aby som vo vás nevzbudzoval klamlivé nádeje. Ostatne, toto všetko nič nedokazuje a je veľmi pravdepodobné, že dlho žiť nebude.
PÁN ACHILLE: No zatiaľ musíme brať na vedomie, čo je zjavné. A našťastie je celkom zjavné...
VIRGÍNIA: Áno, áno, treba uveriť! Už niet pochýb! Vrave­la som vám: je to svätec, veľký svätec! Pozrite, ako žije! Je svieža ani ruža!
PÁN GUSTÁV: (Priblíži sa k posteli a objíme vzkriesenú.) Teta, drahá teta, tak si to ty!
PÁN ACHILLE: (Tiež sa priblíži.) A mňa, drahá teta, mňa poznávaš? Som Achille, tvoj synovec Achille.
STARÁ DÁMA: A mňa, tetuška? Ja som neter Leontína.
DIEVČA: A mňa poznávate, krstná mama? Ja som vaša malá Valentína, ktorej ste dali všetky strieborné prí­bory.. .
PÁN GUSTÁV: Usmieva sa!
PÁN ACHILLE: Ale čoby, vyzerá nespokojná...
PÁN GUSTÁV: Všetkých nás spoznáva...
PÁN ACHILLE: (Zbadá, že teta otvára ústa a hýbe perami.) Pozor! Ide hovoriť!
VIRGÍNIA: Ježišu!  Videla  pána boha!  Porozpráva  nám o nebeských radostiach. Kľaknite si! Kľaknite si!
PÁN ACHILLE: Čujme! Čujme!

Druhý výstup
Slečna  Hortenzia,  pán  Gustáv, svätý Anton, pán Achille, Virgínia, doktor, Jozef

SLEČNA HORTENZIA: (Ostrým, hašterivým hlasom, po­zerajúc na svätého Antona znechuteným a otráveným pohľadom.) A toto čo je za odkundes? Kto si dovolil pustiť do môjho salónu takéhoto trhana? Zasvinil mi všetky koberce! Von! Von! A ty nevieš, Virgínia, že som zakázala, aby žobráci...
SVÄTÝ ANTON: (Zodvihne ruku veliteľským gestom.) Ti­cho! (Teta sa náhle zastaví uprostred vety a ostane s otvorenými ústami, neschopná ďalej vydať akýkoľvek zvuk.)
PÁN GUSTÁV: (Svätcovi.) Musíte jej prepáčiť, ešte nevie, za čo vám vďačí. Ale my, my to vieme. Nuž veru, to, čo ste vy urobili, by nevedel hockto... Možno je to náhoda alebo čo ja viem čo... Pravdu povediac, neviem; no čo viem určite, je fakt, že som šťastný a hrdý, že vám môžem stisnúť ruku.
SVÄTÝ ANTON: Chcel by som odísť. Mám ešte robotu...
PÁN GUSTÁV: A to už zasa nie! To neprejde len tak bez všetkého. Neodídete odtiaľto s prázdnymi rukami. Ne­viem síce, čo vám dá moja teta, to je jej vec, nemôžem hovoriť v jej mene; ale, pokiaľ ide o mňa, ihneď sa poradím s bratancom a nejako sa dohodneme, alebo... zaplatíme bez prieťahov podľa dohody... Neoľutujete svoj skutok, však, Achille?
PÁN ACHILLE: Iste, iste, neoľutujete, naopak...
PÁN GUSTÁV: Nie sme nijakí boháči, máme deti a zažili sme vera sklamaní. No pri tom všetkom dobrodenie oceniť vieme. Aj keby to bolo len kvôli dobrému menu rodiny, záležalo by nám na tom, aby nik nemohol povedať, že cudzí človek - hoci chudobný – nám preuká­zal službu a nebol za ňu odmenený úmerne k našim prostriedkom, ktoré, opakujem, sú obmedzené, no podľa našich síl budú vyplatené. Viem, viem... sú služby, ktoré sa nedajú zaplatiť ničím...
SVÄTÝ ANTON: To komu vravíte?...
PÁN GUSTÁV: Viem, pravdaže, viem, neprerušujte ma, prosím. To ešte nie je dôvod, aby sme nič nerobili. Nože, koľko si želáte, koľko myslíte, že sme vám dlžní? Iste nežiadate kopy peňazí, tie by sme vám ani nemohli dať, ale každé rozumné želanie chceme splniť...
PÁN ACHILLE: Bratanec má pravdu, ale kým sa dohovorí­me, navrhujem, aby sme medzi sebou urobili zbieročku. To vás k ničomu nezaväzuje a pomôže vám to predísť naliehavejšiemu...
SVÄTÝ ANTON: Chcem odísť... Mám ešte prácu inde.
PÁN GUSTÁV: Inde! Prácu inde! Akú prácu môžete mať inde? To nie je pravda a nebolo by to od vás pekné. Čo by svet povedal o nás, keby sa dozvedel, že sme len tak nechali odísť človeka, ktorý nám vrátil našu drahú zosnulú? Ak nechcete nič - a ja chápem vašu šľachetnú skromnosť a schvaľujem ju - urobíte nám hádam aspoň tú radosť, že prijmete malý darček. Ach, nič svetoborné­ho, nebojte sa! Len puzdro na cigary, ihlicu do kravaty, penovú fajku, na ktorú nechám vyryť vaše meno, adresu a dátum narodenia.
SVÄTÝ ANTON: Nie, ďakujem. Nemôžem...
PÁN GUSTÁV: Naozaj?
SVÄTÝ ANTON: Celkom vážne.
PÁN ACHILLE: (Vytiahne puzdro na cigary.) Predsa nám neodopriete potešenie, aby sme si s vami zafajčili? To sa neodmieta!...
SVÄTÝ ANTON: Ďakujem, nefajčím.
PÁN GUSTÁV: To je skľučujúce... Napokon, čo chcete? Po niečom predsa túžite? Treba len povedať: veď v tomto dome, ktorý ste naplnili radosťou, všetko patrí vám. Patrí vám! Lepšie sa to už nedá povedať. Aspoň všetko to, čo možno čestne dať... Ublížili by ste nám, keby ste odišli len tak...
PÁN ACHILLE: Počujte, mám nápad a myslím, že dobrý... Keďže pán nechce nič prijať – a ja celkom ako môj bratanec chápem jeho jemnocitnosť, ktorú všetci schva­ľujeme – veď život sa nedá zaplatiť, ani vyčísliť cenou - keďže teda pán preukázal takú nezištnosť, že sa tak ihneď dostal na našu úroveň, kladiem si otázku, či by nám nepreukázal aj tú česť, že by s nami zasadol k obedu, ktorý tak šťastne prerušil. Čo myslíte? (Rozpačité prejavy súhlasu.)
PÁN GUSTÁV: To je ono! To je to pravé! Tým sa rieši všetko! Bolo len treba na to prísť. (Svätcovi.) Nuž, čo na to poviete? Trochu sa potlačíme a získame tým miestečko pre vás, čestné miesto... Jarabice budú síce studené po takom dlhom čakaní, ale to nič! Apetít mať budeme. Tak poďme, áno? A bez ceremónií, veď sme ľudia dobrí, nijakí nafúkanej, to sám vidíte...
SVÄTÝ ANTON: Nie, naozaj... Dovoľte... Ľutujem, ale nemôžem. Čakajú ma.
PÁN GUSTÁV: Predsa nám také niečo neodmietnete... A vôbec: kto vás čaká?
SVÄTÝ ANTON: Ďalší mŕtvy.
PÁN GUSTÁV: Mŕtvy! Zasa mŕtvy! Ten neodíde! Dúfam, že nedáte prednosť mŕtvemu?!... Vari by ste nás zradili pre mŕtveho?
PÁN ACHILLE: Nie, ja už viem, v čom to väzí. Nebolo by vám milšie zajesť si v kuchyni? Tam by ste sa hádam lepšie cítili...
PÁN GUSTÁV: Mohol by potom prísť na kávu za nami.
PÁN ACHILLE: Nehovorí nie. Vidím, že tak je mu to milšie. Virgínia, daj tam pokoj panej, teraz nepotrebuje tvoju pomoc. Choď s pánom do svojho malého kráľov­stva a prijmi ho so všetkými poctami. Zaje si zo všetkého. Ej, ej, myslím, že s Virgíniou sa nebudete nudiť! (Priblíži sa ku svätcovi a priateľsky no potľapkáva po bruchu.) Však som uhádol, ty starý čarodej, ty starý šibal, starý svätý figliar, ty huncút!
VIRGÍNIA: (Zdesená.) Milosťpán...
PÁN GUSTÁV: Čo je?
VIRGÍNIA: Neviem, čo to je, ale slečna nevládze hovoriť.
PÁN GUSTÁV: Akože, nemôže už hovoriť?
VIRGÍNIA: Nie, milosťpán, pozrite. Otvára ústa, hýbe pe­rami, rozhadzuje rukami, ale nemá už hlas.
PÁN GUSTÁV: Teta, čo sa deje? Chceš nám niečo pove­dať? (Ona naznačí pohybom, že áno.) A nemôžeš? Len sa pousiluj, to je len krátke prechodné ochrnutie. (Teta naznačí, že nemôže hovoriť.) Čo ti je? Čo si praješ? (Svätcovi.) Čo je to s ňou?
SVÄTÝ ANTON: Už neprehovorí.
PÁN GUSTÁV: Neprehovorí? Ale veď pred chvíľou hovori­la! Počuli ste ju predsa. Dokonca vám povedala neprí­jemné veci.
SVÄTÝ ANTON: Vtedy som sa pozabudol. Hlas už mať nebude.
PÁN GUSTÁV: Nemôžete jej ho vrátiť?
SVÄTÝ ANTON: Nie.
PÁN GUSTÁV: A kedy ho opäť nadobudne... ten hlas?
SVÄTÝ ANTON: Už nikdy.
PÁN GUSTÁV: Ako? Bude vari nemá až do konca svojich dní?
SVÄTÝ ANTON: Áno.
PÁN GUSTÁV: A prečo?
SVÄTÝ ANTON: Videla tajomstvá, ktoré nesmie prezradiť.
PÁN GUSTÁV: Tajomstvá? Aké tajomstvá?
SVÄTÝ ANTON: Vo svete mŕtvych.
PÁN GUSTÁV: Vo svete mŕtvych? Čo to je zase za nový žart? Za čo nás máte? Oj nie, priateľko, tak to teda nie! Ona hovorila, počuli sme ju, máme svedkov. No vy ste jej zlomyseľné vzali dar jazyka. Z istých príčin, ktoré začí­nam tušiť. Ihneď jej ho teda vrátite, lebo ináč...
PÁN ACHILLE: Naozaj nestálo za to vracať jej život, ak nám ju vraciate v takomto stave.
PÁN GUSTÁV: Ak nám ju neviete vrátiť celkom takú, aká bola pred vaším nešikovným a hlúpym zásahom, nemali ste sa do toho miešať.
PÁN ACHILLE: Je to zločin.
PÁN GUSTÁV: Zneužitie dôvery.
PÁN ACHILLE: Áno, zneužitie dôvery, to je ono! A to je neodpustiteľné.
PÁN GUSTÁV: Alebo si myslíte, že budeme spievať, ako vy chcete?
PÁN ACHILLE: Kto vás prosil, aby ste prišli? Je smutné, že musím povedať, že by som ju radšej videl mŕtvu než v takomto stave! Pre tých, ktorí ju milujú, je to príliš kruté, príliš bolestivé. Ani pod zámienkou zázraku sa nesmie takto prísť a rozrušiť pokoj ľudí, ktorí vám nič neurobili, takto rozsiať nešťastie. Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy!
DOKTOR: Upokojte sa, prosím! Tento človek konal neprí­pustné, to sa nedá poprieť, no nemôžeme sa naňho preto hnevať, keďže je pravdepodobne nezodpovedný. (Priblíži sa ku svätému Antonovi.) Dovoľte, priateľke, aby som vám prezrel oči. Áno, to som si myslel. Nezasiahol som, kým mu každý srdečne ďakoval za zázračné vzkriesenie, aby sa nezdalo, že sa miešam do niečoho, čo sa ma ani najmenej netýka, Vedel som, čoho sa mám držať, a vidíte práve tak ako ja, že neumrela. Niet v tom nič nadprirodzené ani tajomné; toto indivíduum je jednoducho nadané dosť výnimočnou nervovou energiou, ktorú nadužíva, aby si dovoľovalo kadejaké žartíky, možno zaujíma­vé, no celkom iste nemiestne. Prišlo v priaznivom okami­hu, to je všetko; a je veľmi pravdepodobné, že keby sa tu nebolo vyskytlo, urobili by ste zázrak vy alebo ja, keďže zázrak sa musel stať.
PÁN GUSTÁV: A čo, podľa vás, treba robiť?
DOKTOR: Nedovoliť mu, aby škodil, a keďže je nebezpeč­ný, dopraviť ho na bezpečné miesto.
PÁN GUSTÁV: Správne, treba to skončiť, už toho mám dosť. Jozef!
JOZEF: Rozkážete, pane?
PÁN GUSTÁV: Bež na políciu na konci ulice a priveď dvoch policajtov. Nech si prinesú putá. Povedz, že ide o nebez­pečné indivíduum, schopné všetkého, ako to ostatne dokázal...
JOZEF: Áno, pane. (Odbehne.)
SVÄTÝ ANTON: Dovoľte mi, prosím, aby som sa vzdialil...
PÁN GUSTÁV: Áno, len robte hlúpeho... Je čas. Hneď sa budete môcť vzdialiť. Ba budete mať aj krásny a hrdý sprievod, len počkajte!
PÁN ACHILLE: A nebudete sa nudiť! Budete si páchať svoje žartíky a rozvíjať svoj talent v príjemnom vynikajú­com prostredí, ktoré sa volá strážnica. Viete, čo je to „zmangľovať"?
SVÄTÝ ANTON: Nie, to neviem.
PÁN ACHILLE: Tak sa dozviete. A radím vám: keď prídu tí páni, čo vás budú láskavo sprevádzať... Ale myslím, že už čujem súladné zvuky ich ľahkých krokov. Tu sú! (Vstúpi Jozef s dvoma policajtmi.)

Tretí výstup
Tí istí, dvaja policajti

PRVÝ POLICAJT: Toto je ten zločinec?
PÁN GUSTÁV: Tak je.
PRVÝ POLICAJT: (Položí ruku na svätého Antona.) Vaše papiere?
SVÄTÝ ANTON: Aké papiere?
PRVÝ POLICAJT: Nemáte? To som vedel. Vaše meno?
SVÄTÝ ANTON: Svätý Anton.
PRVÝ POLICAJT: Svätý čo? Svätý Anton? To nie je poriadne kresťanské meno. Ja chcem iné, skutočné.
SVÄTÝ ANTON: (Veľmi mierne.) Iné nemám.
PRVÝ POLICAJT: Len zdvorilejšie, prosím! Kde ste ukrad­li tento... župan?
SVÄTÝ ANTON: Neukradol som ho, je môj.
PRVÝ POLICAJT: Tak teda ja asi lužem, však? No len hovorte, bez okolkov...
SVÄTÝ ANTON: Neviem... Myslím... Azda sa mýlite.
PRVÝ POLICAJT: Vašu bezočivosť si zapamätám! Odkiaľ ste?
SVÄTÝ ANTON: Z Padovy.
PRVÝ POLICAJT: Z Pádový? Čo to je? Kde to je? U nás?
PÁN GUSTÁV: V Taliansku.
PRVÝ POLICAJT: Viem, viem, chcel som len, aby to povedal on. Tak vy ste Talian? Tušil som to... Odkiaľ prichádzate?
SVÄTÝ ANTON: Z raja.
PRVÝ POLICAJT: Akého raja? Kde leží táto krajina zlo­dejov?
SVÄTÝ ANTON: Je to miesto, kam sa dostanú duše tých, čo umreli v Pánu.
PRVÝ POLICAJT: Výborne, rozumiem... Pán sa hrá na chytráka, doberá si ma. Predtým bol bezočivý, teraz chce byť duchaplný. No dobre, vaša vec je jasná, nebudeme to preťahovať. A čo vlastne spáchal? Čo ukradol?
PÁN GUSTÁV: Že kradol, to by som predbežne netvrdil, nemal som kedy overiť si stav hotovosti. Okrem toho, nerád obviňujem niekoho ľahkomyseľne. Predovšetkým musíme byť spravodliví... To, čo spáchal, je oveľa vážnejšie.
PRVÝ POLICAJT: Vedel som to celkom iste.
PÁN GUSTÁV: Viete, aké nešťastie nás postihlo. Kým sme my oplakávali našu drahú zosnulú a konzumovali svoj skromný obed, on sa votrel do domu pod akousi zámienkou a s úmyslom, ktorý ľahko uhádnuť... Zneužil prostoduchosť a dôverčivosť našej slúžky, aby sa dostal do izby, kde ležala naša mŕtva. Zrejme dúfal, že využije zmätok a našu bolesť, aby lovil v mútnom a vyviedol nejaký kúsok. Možno sa dozvedel od nejakého spoluvinníka, že šperky a striebro našej tety sú vyložené na kozube. Na nešťastie preňho, teta nebola mŕtva. Vidiac odrazu v svo­jej izbe toto podozrivé indivíduum, prebudila sa, vykríkla a odvážne a ostro ho zahriakla. Vtedy, aby sa pomstil za svoj nezdar, neviem ako — to vám vysvetlí doktor - vzal jej dar jazyka a napriek našim prosbám odmieta jej ho vrátiť v nádeji, že bude môcť vydierať. Všimnite si, prosím, že nikoho neobviňujem; ja len konštatujem. Na ostatné sa spýtajte doktora.
DOKTOR: Som ochotný poskytnúť pánu komisárovi všetky potrebné vysvetlenia. Ak treba, podám písomnú správu.
PÁN ACHILLE: Omyl je tu vylúčený: je to zločinec alebo blázon, možno oboje; no iste nebezpečný chlap, ktorého treba zatknúť.
PRVÝ POLICAJT: To je samozrejmé. Zbavíme vás tohto... Rabutteau?
DRUHÝ POLICAJT: Prosím?
PRVÝ POLICAJT: Želiezka!
PÁN GUSTÁV: Vy ste sa, páni, láskavo ustávali k nám. Iste nám pred odchodom urobíte tú radosť, že si vypijete s nami pohárik niečoho znamenitého...                      
PRVÝ POLICAJT: Namojveru, to sa neodmieta, však Ra­butteau? A to tým skôr, že náš zverenec nevyzerá práve prívetivo.
PÁN GUSTÁV: Jozef! Fľašu a poháriky! (Jozef odíde.) Štrngneme si zároveň aj na zotavenie našej tety.
PRVÝ POLICAJT: V takom nečase aj treba!
PÁN GUSTÁV: Ešte prší?
PRVÝ POLICAJT: Leje ako z krhly! Ja som iba prešiel cez ulicu - a pozrite na moju pelerínu.
DRUHÝ POLICAJT: To prší či sneží? Človek ani nevie... Tým horšie pre nás!
(Jozef sa vracia s tácňou a rozdáva poháriky dookola.)
PRVÝ POLICAJT: (Dvíha pohárik.) Dámy, páni, na vaše zdravie!
PÁN GUSTÁV: (Štrngá si s ním.) Na našu políciu! (Všetci si štrngajú s policajtmi.) Ešte jeden?
PRVÝ POLICAJT: Ochotne! (Mľaská.)Je znamenité!
SVÄTÝ ANTON: Som smädný. Prosil by som pohár vody.
PRVÝ POLICAJT: (Uškŕňa sa.) Pohár vody! Počujete toho šikovníka? Ešte si vody užijete, môj milý, len čo vykročí­me von, poleje sa vám zadarmo rovno do úst... No dosť už prieťahov. Rabutteau, dajte mu želiezka. A vy, dajte ruky!
SVÄTÝ ANTON: Ale ja...
PRVÝ POLICAJT: Čo to? Vari reptanie a poznámky? No to by ešte chýbalo! Všetci sú rovnakí! (Zvuk zvonca pri bráne.)
PÁN GUSTÁV: Ktosi zvoní! (Jozef beží otvoriť.) Koľko je hodín? Možno už prví pozvaní...
PÁN ACHILLE: Ešte nie. Sú iba tri hodiny. (Vstúpi policaj­ný komisár.)

Štvrtý výstup
Tí istí, komisár

PÁN ACHILLE: Ale, ale, veď je to pán komisár Mitrou!
KOMISÁR: Dámy, páni, dobrý deň! Dozvedel som sa... (Zazrie svätého Antona.) Tušil som to presne: je to sám svätý Anton, veľký svätec paduánsky.
PÁN GUSTÁV: A vy ho vari poznáte?
KOMISÁR: Poznám iba jeho! Už po tretí raz ušiel z útulku. Viete, je trochu...(Urobí si prstom koliesko na čele.) Predtým to bol, tak sa zdá, magnetický divotvorca. Vždy keď utečie, vystrája tie isté kúsky: lieči chorých, narovnáva hrbatých, stavia na nohy ochrnutých. Samé záko­nom zakázané veci! (Priblíži sa a pozornejšie si obzerá svätca.) Áno, je to on! Alebo azda... Ako sa len zmenil od posledného úteku! Napokon, ak to nie je on, musí to byť jeho brat! Čosi je tu nejasné... Uvidíme na strážnici. Poďme, náhlim sa. Chytro, chlapci, na strážnicu! Na strážnicu!
PÁN GUSTÁV: Vyveďme ho tadiaľto, cez záhradu, nebude to také nápadné...(Otvoria dvere do záhrady. Dnu vnikne vír dažďa, snehu a vetra.)
PÁN ACHILLE: Psí čas! Prší, sneží, padá ľadovec... (Postr­kujú svätého Antona von.)
V1RGÍNIA:  (Pribehne.) Milosťpán! Ten chudák... Veď je bosý!
PÁN GUSTÁV: No a čo? Mám mu vari objednať koč? Alebo dajaký relikviár?
V1RGÍNIA:  Nie, požičiam mu len svoje dreváky. Vezmite si ich, svätý Anton, mám aj druhé.
SVÄTÝ ANTON: (Obuje si dreváky.) Ďakujem!  (Aureola zažiari.)
V1RGÍNIA:  A na hlavu si nedáte nič? Prechladnete...
SVÄTÝ ANTON: Keď nič nemám...
V1RGÍNIA:  Vezmite si  moju šatku... A idem vám po dáždnik. (Odbehne.)
PÁN ACHILLE: Hlupaňa stará!
PÁN GUSTÁV: Veru, ale zatiaľ sa nám sem tisne tá psovská
zima... Tak, hor' sa na strážnicu a nech sa to už skončí!
V1RGÍNIA:  (Vracia sa s veľkým dáždnikom, ktorý podáva svätému Antonovi.)
Tu máte môj dáždnik.
SVÄTÝ ANTON: (Ukáže ruky.) Sputnali ma.
V1RGÍNIA:  Ja vám ho ponesiem. (Na prahu otvorí dáždnik nad svätým Antonom, ktorý ide medzi oboma policajtmi; komisár kráča za nimi. Svätcova aureola zažiari pod dáždnikom,   celá skupina sa  vzďaľuje cez zasneženú záhradu.)
PÁN GUSTÁV: (Zatvorí dvere.) Konečne!
PÁN ACHILLE: Uf! To trvalo! Bol to ale otravný chlap!
PÁN GUSTÁV: (Priblíži sa k posteli.) Nuž ako, teta?
PÁN ACHILLE: Čo je to s ňou? Zosúva sa, padá!
DOKTOR: (Beží k nej.) Neviem... Myslím...
PÁN GUSTÁV: (Skláňa sa nad tetou) Teta, tetuška! Čo je?
DOKTOR: Tentoraz je koniec. Vravel som vám predsa...
PÁN GUSTÁV: Ale to nie je možné!
PÁN ACHILLE: Doktor, veď sa na ňu pozrite! Robte dačo!
DOKTOR: Beda! Už sa nedá robiť nič! (Zavládne ticho, všetci sa zhŕknu okolo postele.)
PÁN GUSTÁV: (Prvý sa ovládne.) To bol ale deň!
PÁN ACHILLE: A tá búrka! Čujte!
PÁN GUSTÁV: To je už jedno... Ale boli sme predsa len trochu tvrdí k tomu úbožiakovi... Keď sa to tak vezme, veď nám vlastne ani neublížil...

K O N I E C