Roderich Benedix: Nežné príbuzenstvo
Roderich Benedix: Nežné príbuzenstvo
(Veselohra v troch dejstvách)
preložil: Ján Francisci,1923
úprava a digitalizácia: Marian Lacko, 2019
OSOBY:
Bohuš Jesenský, statkár
Miloslava, jeho sestra
Júlia, jeho sestra
Otília, jeho sesternica.
Adela Nemanická, jeho tetka, vdova
Karol, jej syn
Milina, jej dcéra
Dr. Jaroslav Podlipský, priateľ Bohušov
Dr. Voľný, lekár
Hasdrubal
Príhoda, správca (v dome Bohušovom)
Božena, gazdiná (v dome Bohušovom)
Linka, komorná (v dome Bohušovom)
Sluha
(Deje sa v kaštieli Bohušovom v blízkosti väčšieho mesta.)
DEJSTVO I.
(Veľký záhradný salón, so strednými a bočnými dverami. Vpravo v úzadí kredenčný stolík, v popredí vpravo i vľavo stolíky a stoličky.)
Výstup 1.
Božena (v jednoduchých šatách, s veľkou zásterou; prikrýva predné stolíky).
Práve dnes desať rokov, ako odišiel. (Vytiahne medailón, ktorý nosí na stužke.) Môj drahý otec, už sa vari ty viacej nevrátiš! Od roka do roka som dúfala, ale ty si vždy ďalej a ďalej odchádzal. Celú zem si precestoval a na mňa si už celkom zabudol. Ináč to ani byť nemôže! Ty si mňa, úbohú sirotu, vytrhol z náručia biedy a tým si svoje dielo i dokonal. Čím by som ti teraz ešte mohla byť? A predsa, si ma nazýval svojou dcérou, ja som ťa smela zvať otcom; ty si bol naproti mne taký prívetivý a srdečný, a keď si odchádzal, dal si mi svoju podobizeň, (bozkáva ju.) môj najväčší poklad... Či ťa už nikdy nemám objať, tvoje ruky vybozkávať a najvrelejšie vďaky svojho srdca ti vysloviť?
Výstup 2.
Karol. Predošlá.
Karol (vystúpi zľava, prikradne sa za Boženu a objíme ju). Malý čertík, mám ťa, mám!
Božena (nahnevaná, vytrhne sa mu, skrývajúc podobizeň); Čo chcete, pane?
Karol Aj, aj, čože to schovávaš?
Božena Niečo, do čoho vás nič!
Karol Ukáž mi to!
Božena Za nijakú cenu!
Karol Nuž teda vykúp sa!
Božena Nechajte ma!
Karol Troma pyštekmi! Darmo sa protivíš!
Božena Chcete, aby som volala o pomoc?
Karol No, len sa nevykrúcaj; neujdeš mi!
Výstup 3.
Milina. Potom Adela. Predošlí.
Milina Ale Karol, či sa nehanbíš?
Karol (pustí Boženu, hrubo). Čo sa ustavične za mnou vláčiš?
Milina Ktože sa za tebou vláči?
Karol Ty! Veľmi rada zahrávaš si na špehúnku a tvojou najväčšou radosťou je, keď ma môžeš ohovárať.
Milina Na to ti nedám ani odpovedi!
Adela (zľava) Čože sa to tu robí? Krik a vada? . .. No, dostanem odpoveď? Či to kedy svet slýchal, že by sa brat so sestrou hašterili? Iste si tomu ty na príčine, Milina!
Milina Ja nie, mamička.
Adela Hovor tedy; chcem vedieť, čo sa medzi vami prihodilo!
Karol Nechaj to tak, mamička; nestojí to ani za reč.
Adela Nie tak, syn môj; Milina je nezrelé dievča a má sa učiť, svojmu staršiemu bratovi preukazovať úctu. Nuž, čo to bolo? Hovor, Milina!
Milina Keď to nasilu chceš vedieť: zastihla som Karla, práve keď chcel Boženu bozkať.
Karol (drzo) Ech, čo — to bol len žart!
Adela To by som nebola o tebe myslela, syn môj!
Karol Ech, čože je na tom? Preto som študentom!
Božena (urovnajúc na kredenčnom stolíku šálky, chce odísť).
Adela Božena, nedávaj mladým ľuďom príležitosť k nezbedným žartom.
Božena (zastane) Ja, milosťpani? Príležitosť k nezbedným žartom?
Adela Áno, ty! Mužský sa k niečomu podobnému nikdy neodváži, jestliže mu dievča nedá k tomu príčiny.
Božena Milosťpani, ja som tu bola po povinnosti.
Adela Dobre, dobre! No, čože sa tak na mňa dívaš?
Božena (mierne) Vy mi robíte krivdu, veľkú krivdu. Inak odpovedať nemôžem.
(Odchádza napravo.)
Adela Blázon! Jej hlúpa nadutosť stáva sa zo dňa na deň neznesiteľnejšou ... Ale tebe, Karol, musím vážne dohovárať.
Karol (odchádza) Adie, mama!
Adela Kamže, kam?
Karol Chcem si na divé kačice zapoľovať.
Adela A celý deň sa doma ani neukážeš?
Karol (smeje sa). Dosť ľahko!
Adela Tešila som sa, že prázdniny tu v tomto kaštieli stráviš, že v tvojej spoločnosti budem sa zabávať — ale ty zavše odchádzaš...
Karol Chcem vyhnúť všetkému šomraniu, s ktorým ty už hneď z rána začínaš...
Adela Keď si podobné veci dovoľuješ . . .
Karol (vždy drzo) Preto som študentom!... Adie, mama!
Adela Ale, Karol...
Karol Tureckú muziku si nechaj na zajtra, lebo mi pokazíš celý deň. Čau! (Chce preč.)
Adela Ale, Karol, veďže počuj!
Karol Veď som toho už dosť počul.
Adela Keby tak práve dnes tvoj strýc prišiel! Veď vieš, že ho každý deň očakávame.
Karol Dosť času, keď toho starého filistra uvidím zajtra.
Adela Aké to reči, Karol? !
Karol Celkom dobré. Strýc Bohuš je obchodníkom, a všetci obchodníci sú filistri.
Adela Mal by si s väčšou úctou hovoriť o mužovi, ktorému nielen ty, ale my všetci zaviazaní sme povďačnosťou.
Karol Už si mi o tom viac ráz hovorila, ale ja to neviem nijako pochopiť. Prečo by sme mu mali byť povďačnými? Začo, prečo?
Adela Strýc Bohuš je synom môjho brata. Keď môj brat pred dvadsiatimi rokmi umrel, zanechal po sebe len skromný majetoček. Jeho syn prevzal po ňom obchod a niekoľkými podnikmi stal sa v krátkom čase boháčom. Potom vzdal sa obchodu, aby svojej náruživej žiadosti, — totižto cestovať po cudzích krajinách, mohol vyhovieť. On kúpil tento kaštieľ s celým panstvom, čo k nemu prináleží; pripravil tu svojím sestrám príjemný pohostinský prítulok, ináče by museli veľmi skromne žiť; on sem prijal svoju chudobnú sesternicu, Otíliu; on naposledy i nás vzal k sebe. Pred desiatimi rokmi šiel cestovať po svete, odkiaľ ho každodenne očakávame. Tvoj nebohý otec zanechal nám veľmi skromný majetok. Bez strýcovej podpory by ste nikdy neboli dostali takého vychovania, akého požívate, bez jeho podpory by si nemohol a:ni študovať... Nuž vidíš, že sme povinní preukazovať mu najväčšiu povďačnosť.
Karol Ech, čo! Keď je bohatý, robí len svoju povinnosť, keď nás, chudobnejšiu rodinu, podporuje! (Smeje sa.) Či však dobre urobil, že tu celú kolóniu ženských založil, ktoré sa ustavične len škriepia, a vadia, to je iná otázka.
Adela Syn môj, ako nemúdre (hovoríš! Prisľúb mi. že strýkovi budeš preukazovať všetku povinnú úctivosť.
Karol Nože, no! Ten starý figliar má akiste hrubú kožu. Veď sa my spolu skoro vyrovnáme.
Adela Karol, prosím ťa...
Karol Dosť už, mama. Ty si práve taká, ako náš starý rechtor. Keď ten začal kázať, ani nevedel, kedy. prestať.
Adela Karol!
Karol S Bohom, adie! (Odíde prostriedkom.)
Adela Už je preč!... Mala by som sa síce naňho hnevať, ale je taký milý šuhaj a musí sa, dokiaľ je ešte mladý, vybúriť... A ty, Milina — či si ešte nepochopila svojho postavenia?
Milina (pri rozhovore matkinom vzala vyšívací rámec a, sadnúc si v popredí, pracovala). Ja — mamička?
Adela (rozhodne) Pravda, ty si ešte nerozumné decko, kdežto tvoj brat bude učený. On zná veci, o ktorých ty nemáš ani pochopu; on zná grécky a latinsky. Preto máš byť k nemu prívetivou a úctivou; tak sa svedčí na dievča, ktoré ešte len pred pár rokmi chodilo do školy... No, čože mlčíš? Prečo neodpovedáš?
Milina Čože by som mohla odpovedať? Karol bol nezdvorilý, a miesto neho vyhorím ja.
Adela Nie, to je predsa primnoho! Mňa chce obviniť z nespravodlivosti! — Keby som len mohla a keby Karlove štúdia tak mnoho nestáli, naskutku by som ťa poslala na niekoľko rokov do ústavu, aby si sa naučila svojej matke vzdávať príslušnú úctivosť.
Výstup 4.
Miloslava, Predošlé.
Miloslava (nosí okuliare, zauchom ceruzu; nesie knihu a papier, sadne si pri rozhovore k zadnému stolu). Tu sa už zasa kázeň drží!
Adela (uštipačne) Čo sa ľúbi?
Miloslava (uštipačne). Nič! Len obdivujem vašu vytrvalosť, ktorou snažíte sa Milinu výchovu zdokonaliť.
Adela (sadne si za stolík naľavo a pletie) Tak sa nazdávam, že je naskrze nie na svojom mieste, že ma v reči pretrhujete, keď svoju dcéru na jej chyby upozorňujem.
Miloslava Keď túto spoločnú izbu volíte za učebnú sieň pre výchovu dcéry svojej, nie je div, že stávame sa mimovoľnými svedkami vašich srdečných výlevov.
Adela Svedkovia nikdy nemajú prv hovoriť, len keď sa ich opýtajú!
Výstup 5.
Júlia (z pravej strany). Božena (z pozadia tiež sprava, za ňou sluha,
nesúci kávové náčinie, ktoré postaví na kredenčný stolík a odíde). Predošlé.
Božena (roznáša nádoby, Adele a Miline podá kávu, Miloslave čaj a Júlii čokoládu).
Júlia (v rannom vkusnom obleku, pokračuje v rozhovore). Ale čože zasa máte? Veď hovoríte malitioso con fuoro.
Adela I tá sa musí do toho toho miešať. (Uštipačne.) Naozaj vzdelané dámy, tie moje sesternice; ani im nepríde na um pozdraviť, ako zdvorilosť požaduje.
Júlia (tiež vždy uštipačne) Odpusťte, milostivá pani dvorná radcová, že vám len teraz prajem dobré ráno. My niekedy zabúdame, čo nám prísna zdvorilosť predpisuje; musíte nám to už odpustiť. Nám sa nedostalo toho šťastia, že by sme sa boli pohybovali v najvyšších kruhoch kráľovskej rezidencie, a preto sme v tomto ohľade trochu zanedbané. (Sadne si v popredí napravo k stolíku).
Adela Máš pravdu, svätú pravdu, vaša výchova je až priveľmi zanedbaná. Váš otec, môj brat, nebol dosť prísny; ja som .. .
Miloslava (medzitým číta a robí poznámky na papier)... tetuška, a my len sesternice, a preto celý rešpekt. ..
Adela Ja som...
Júlia Pani, a my len dievčatá; preto tiež stojíme veľmi nízko pod vami.
Adela Ja som ...
Miloslava Pani dvorná radcová z Nemaníc a my len obyčajné meštianske dcérky. A preto, ako som už povedala, celý rešpekt.
Adela Tým najlepšie dokazujete svoju zdvorilosť; veď mi nedáte ani k slovu prísť!
Výstup 6.
Otília (z ľavej strany). Predošlé.
Otília (ešte za javiskom spieva)
Júlia I tá ešte!
Adlela To večné vyspevovanie je na nevystátie!
Miloslava V tomto ohľade máte obe pravdu.
Otília (vystúpi v ľahkom rannom obleku; na hlave veľký slamený klobúk so širokou particou; sníme ho, spievajúc; potom hovorí rozmarne). Drahé dámy, mám šťastie želať vám dobré ráno.
Miloslava Už na sto krokov sme ťa počuli!
Júlia Ty spievaš so škovránkami o závod.
Otília (veselo)... Aspoň som, vstanúc so škovránkami, užila krásneho rána v prírode, a medzitým ste sa vy ešte v perinách povaľovali. Nechápem, ako môžete tak dlho spať; veď tým pripravujete sa o najkrajší pôžitok, ktorý podáva vám život!
Adela Netreba nám tvojho napomínania!
Miloslava Pre vedecky vzdelaného človeka má nočná lampa omnoho viacej ceny, ako jasné svetlo slnečné.
Júlia V rannej rose brodiť sa je skutočne trestuhodná ľahkomyseľnosť.
Otília Hu! Aké trpké odpovede! Vy ste, ako obyčajne, veľmi priateľskej vôle, a preto vám nebudem prekážať. (Prívetivo) Boženka, kde je moje mlieko? (Ide ku kredenčnému stolíku a pije stojac.)
Adela Božena!
Božena (ktorá predtým bola odišla, ale s Otíliou zasa prišla, z druhej strany). Rozkážete, pani radcová?
Adela Akéže je to zasa káva? Voda nemusela vrieť.
Božena Odpusťte, ja sama som ju pripravovala.
Adela A to mlieko — naozaj, odporné!
Božena Mlieko je čerstvé, pred chvíľou nadojené.
Adela Pravda, pravda, panička nikdy nezostane odpoveď dlžná; ale káva preto predsa nebude lepšia.
Miloslava I ja budem prosiť viacej pozornosti. Šalát, ktorý som včera mala na obed, nebol na jedenie.
Božena Bol z kaštieľskej záhrady, a náš záhradník je predsa známy ako výborný zeleninár.
Miloslava Teda nebol dobre pripravený!... Prosím ťa, len ustavične neodvrkuj.
Júlia Áno, od toho odvrkovania si musíš odvyknúť. V tvojom postavení sa to nesvedčí!... Zabudla som si v izbe ručník; prines mi ho.
Božena (odíde do pravých dverí).
Otília Úbohé dievča!
Adela Povedala si niečo?
Otília (vystúpi do prostriedku) Áno, povedala, a nedám si hovorenie a odpovedania nikým zabrániť. (Rozhorčená.) Ako vy všetky s Booženou nakladáte, to je hanba, posmech!
Adela Aj, aj, čože to bolo?
Otília Odpusťte, tetuška, že pred vaším prísnym pohľadom neblednem. Nechcela by som byť na mieste toho úbohého dievčaťa... Každý deň šomrete na kávu, a ja som presvedčená, že je dobrá. Povedz, Milinka, je káva zlá?
Milina Ja — akože by som ja mohla...
Adela A ja, by som si to i zakázala, aby také nezrelé decko chcelo svedčiť proti svojej matke.
Otília Najlepším svedkom pre Boženku ste vy, tetuška, sami, lebo vy každé ráno vypijete svoje tri-štyri šáločky tak, že v kanvici ani kvapky nezostane.
Miloslava (usmeje sa). To je pravda!
Júlia (smeje sa) A najlepší dôkaz!
Otília No, ani vy nemáte nijakých príčin smiať sa, lebo ako vy s tým dievčaťom zachádzate, tiež nemožno odpustiť. Boženka je hodná, poriadna, drží všetko v najlepšom poriadku; robí, čo vám len na očiach vidí, a za to sa jej odmeňujete ustavičným šomraním, výčitkami a neprívetivým zachádzaním. Nádejám sa, že ju strýčko, keď ;sa navráti, zastane, lebo, ako sa naňho pamätám, je šľachetného srdca.
Miloslava Ako jej ústa melú!
Júlia Staraj sa ty o seba, a nie o nás!
Miloslava A čo má znamenať to vyhrážanie naším bratom?
Otília Nakoľko znám, prijal Boženku za svoje dieťa, a zaiste nebolo jeho úmyslom, aby sa s ňou nepekne nakladalo.
Júlia Ech, čo! Za svoje dieťa! Božena je dieťaťom pobehlice, chudobnej herečky, ktorá v meste biedou zahynula. V zápale svojej veľkomyseľnosti vzal brat dieťa do svojho domu, a jej povinnosťou je, aby pracovala.
Otília Keby ste len i vy svoje povinnosti plnili!
Adela (vzdychne). Či ozaj tie škriepky kedy prestanú!?
Otília S týmto vzdychnutím i ja z celého srdca súhlasím.
Miloslava Ach, áno, bol by čas, aby tu už raz priateľstvo panovalo!
Júlia Keby to len tí, čo vadu zavše začínajú, chceli nahliadnuť!
Božena (vráti sa s ručníkom, zoberie náčinie, položí ma kredenčný stolík a odíde vpravo).
Otília (spieva; potom pristúpi k Miline, prívetivo). Akože sa ti darí vyšívanie? Hľa, tu je to nie rovné, nie dosť hladké.
Milina Nijako to neviem uhádnuť.
Otília Počkaj, ja ti to ukážem.
Milina (vstane)
Otília (sadne si a vyšíva) Daj pozor, takto...
Milina (cez plece díva sa na ňu).
PRE ZVYŠOK scenára píšte na: manolacko@gmail.com
